Asteres Planetai – 24 – Nebeský Svet

Read Time:6 Minute, 4 Second

V narkóze, odpálený, unavený tieňom
existencie ktorú si vlečieme v divokom svete
nemilosrdne sa prebíjame, lakťujeme
aby sme mohli nakoniec zomrieť
vyčerpaní, unavení, ubolení
niektorí šťastní od extázy života
nasýtení životom, iní vyziabnutí
naštvaní so strachom odchádzajú predčasne
no každý odíde tam, za druhý breh
kto sa vrátil? Ak aj tvrdí že áno
tak zmenený a bude sa vracať navždy
v pomalom tempe po konečný okraj
po úplnú smrť všetkého bytia a všetkých bytostí
vyhynutie a zamrznutie kozmu
v obraze tejto poslednej skutočnosti
všetky ľudské cesty sa zdajú malé
nepriateľstvá a naštvaní hundroši
schopní vraziť dýku pod rebrá
zmätení realitou sveta stále dúfajú
chcú odísť preč, hore, do neba
derú sa dopredu, rútia sa z brala
za vidinou nebeskej radosti a pokoja
ktorá zase iba raz napĺňa zmysly
a skutočný zmysel navždy uniká
malej opici ktorá je ako besná
naštvane okolo seba kope a udiera
snažiac sa dosiahnuť viac a veľa
pritom obmedzená ubližuje všetkým naokolo
a kúpe sa v blaženosti svojej nevedomosti
Boh ich ohraničil a všetko požehnal
všetko čoho sa dotkne je božské
jeho duša je ľahká a radostná
a ubližuje a vyčleňuje a robí zlo
každý nad tým zatvára oči – dokedy
rôzne dôvody najmä ten
že je maličký a hodený do vody
a ostatní si iba musia ukrajovať
pozerať sa na túto zvrátenú lásku
história si ho bude pamätať
ako sviňu, čo rozsievala zlo
pokrytca, ktorý v mene dobra
okliešťoval práva bezbranného
nevinne sa usmieval a snažil sa vykrútiť
ako had, nepochopiteľná sviňa
v bezbrehej hlúposti, ktorá tu bola odjakživa
a asi aj navždy ostane v niektorých jedincoch
nakoniec písmo vraví
blahoslavení chudobní duchom
lebo tých je kráľovstvo Božie
no ja vravím, že aj každá sviňa
sa chce nažrať perál Pravdy.
Možno sa Ti moje slová zdajú
príliš lyrické, epické, zložité
no vedz, že vyjadrenie jednoduchej Pravdy
môže byť ešte zložitejšie a náznakovejšie
v mnohom ešte zaostáva poznanie človeka
náboženstvá formované ľudským pochopením
premenené v patvar odrážajúci strach zo smrti
nepochopenie pravdy a odsúdenie pokroku
historicizmus a potláčanie slabých kľúčových
vylízané mozgy ospravedlňujúce si svoje správanie
hrajú sa v špinavom pieskovisku nudnej existencie
tešia sa z hlúposti pri ktorej zabúdajú na smrť
ozveny bolesti umŕtvené tokom času
ostáva iba spomienka zapadajúca prachom
zabudnutie na všetko, na seba aj na poslednú udalosť
v mene krátkeho vzrušenia, pritom dúfa v božiu milosť
dosť mu je, má dosť, nevie si predstaviť vyššie sféry
myslí si že je vyvolený pritom stále dokola
na tom istom mieste sa točí v zúfalom cykle
bolesť sa stupňuje a s ňou dúfa v zabudnutie
nič iba nekonečná, nevydržateľná bolesť
ho už nedokáže prebudiť z jeho bludu
zablúdený v omyle, všetci čakajú
kým konečne zaostrí svoj zrak
a začne hľadať cestu von z ilúzie vekov
no stále neprichádza ten moment
niektorým stačí veľmi málo poznania
celý život riešia malé veci, malí ľudia
ktorí sa musia robiť veľkými na to
aby sa vyrovnali priemerným
niektorí iní už dvakrát sa umenšili
len aby sa mohli zamyslieť nad tou hlúposťou
ktorá vládne masám už toľké tisícročia.
Nepochopiteľnou záhadou ostáva mi
ako sa môže svet točiť a že títo zablúdení
stále ešte dokážu zarábať, stavať a množiť sa
je to ako veľký program, krehká ilúzia
o ktorú keď i len náhodou zavadíš pohľadom
môže sa rozsypať a vylezie škaredá obluda
temná pravda, ktorá sa škľabí na tvári bez masky
čím hlbšie ideš, tým hrôzostrašnejší sú žraloci.
Ovládaní démonom, závislosťami a hlúposťou
naivné nádeje sa pretvárajú v patetické dúfanie
o lepších zajtrajškoch a ľahších dňoch
nie však v tomto živote je každému dopriate
uľaviť si od bremena, nákladu čo mu bolo naložené
preto zobrali na seba malé kríže
vzdychajú úmorne pod ich tiažou
namáhajú sa, neschopní spraviť jeden krok
pritom iní, umŕtvení giganti
vymreté pokolenie útrpne znáša bez hlasu
pokorenie reality, ťažkosti prehratého zápasu.
Chytený do ruky, chytený do pasce
bytia a videnia sakrálneho
prináša zodpovednosť z ktorej sa nevyzlečieš
iba ak by si na chvíľu porušil dávny sľub
zanevrel na cestu, ktorá ti bola daná
tú po ktorej máš kráčať, keď ostatní bočia
padajú z útesu do mora, kôli hlúposti
ktorej sa podmanili s radosťou
zanevreli na tú trošku čo by ich udržala
nad vodou, stiesnení radosťou
odsúdení na večné dusenie sa márnosťou
ktorá im odsekla krídla a teraz sa čuduje
prečo mu kultivácia nefunguje.
Najedený a naplnení životom
stále neovládli svoje zmysly
stále bažia po niečom daľšom
čo by rozptýlilo a vzrušilo ich nudné životy
s radosťou sa promenáduje
kúpe sa vo svojej veľkosti
štyridsať rokov, stále nepochopil
vesmírne zákony, márnosť je to
dúfať v to, že sa to zmení
potenciál na zmenu majú len Tí
čo sú od začiatku premenení
dúfať vo vyslobodenie a naozaj mať ho
na dosah ruky a potom sa obrátiť
zas a znova toto výsada je a znak toho
čo sa nedokáže ukázniť, zmestiť do kože
potom príde ten, ktorého sa tak bojíš
ktorého vzývaš a ku komu sa modlíš
zanevrieš na neho potom v poslednej hodine
či dosť sily nájdeš, ktorú si v živote nemal
nahnevaný a podráždený si sa vysemeňoval
smutný to príbeh nenaplnenej túžby
zúfalý krik a rev, mokvajúca hnisajúca rana
vred na tvári vesmírneho kolobehu
nikto sa nechce dotknúť toho marazmu
Ty sa ešte brániš a vyješ a kúšeš
pomätený svojimi nepochopeniami a túžbami
takýto je naozaj malý človek
hovorím Vám ľudia, takáto je škaredá Pravda
no tvárou tvár Prázdnote pravda nemá žiadnu cenu
no a lož je instantná smrť.
Sú určité bytosti v kozme
zákonitosti náhodné, možno ho dostihne
po určitom čase následok ohavného činu
krytý, či nekrytý Zákonom ľudským
prekladom z originálu, zabudol na seba
Pravdu vyhodil z okna, tam to máš
tak vidíš aké sú následky našich činov
že Tí čo vraždia sedia
a tí čo sú mŕtvi sa už nevrátia.
Oslobodený od pút povinností
zviazaný nenapraviteľnými prísahami
ťahúň všetkého diania sa zasekol
nepohneš sa z miesta nie preto že by si nechcel
nemôžeš za týchto okolností dosiahnuť nič
márnosť nad márnosť všetko je to klam
svetské poznanie, múdrosť, mámenie
iba slobodný s bolesťou narástli mu krídla
v zakliatej veži mága pracuje na svojom diele
autorská kreativita pryští pomedzi závoj
spútané slová mocou z prastarých hviezd
zmena je nemožná pre poslednú stanicu pekla
kde ocitli sa ľudia a s radosťou
v nej pobývajú, pomätení svätosťou
ničia všetko okolo a kradnú
slová, ktoré by mali rozväzovať uzly
posvätné slovo zanechané na rozlíšenie
sa používa doma, v kuchyni, na robenie zloby
na ubližovanie pre malé svetské veci
kotvy ktoré sa ťahajú po dne
nepustia bez toho aby si ich zdvihol
posunul bytie na novú úroveň myslenia
zahodil staré bolesti prameniace z nepochopenia
hundranie, dráždenie a vlastná dôležitosť
neznamenajú nič ak tak pre červa
ktorý sa plazí von, ešte nepremenený
nie každý môže byť motýľ z iného raja.
Porušenie kontinuity sa prísne trestá
do boja vezmeš si len to čo ostalo
kto povolí predniesť to málo
čo z posledných síl naučil sa odrapotať
slová umŕtvené neustálym snažením
no srdce nepremenené, nie nedám mu pokoj
pre zvrhlosť jeho myslenia bude stále pod dozorom
ublížiť môže, tak ako už spravil
svoju hlúposťou zakotvenou myslením davu
súčasný svet pomýlený
vzkriesiť ho musí niekto iný.
Mystické poznanie sa blíži ku koncu
veľa ešte ostáva nepomenované
nepoznané umenie sa uberá k východu
zachyť ho inak nič neostane
iba ak dážď, prúd sĺz v Záhrade Ranelagh
pri Boulevard de Beausejour
kde dušu si zanechal, znovu po tisíci krát
pritom nie je na zemi miesta, ktoré by Ťa prijalo
čím skôr to pochopíš, že kráčaš po rozbitom skle
po črepinách ginu, vodky, tequily, rumu
kolou sa opíjaš, kávami dym zapíjaš
zakázanou trávou hasíš smäd
stavu ktorý si hľadal dvanásť rokov
nevedel nájsť to čo je zamknuté tam
v neustálom znovuvznikaní mladosti
presná kópia vyššej inteligencie
ktorá Ťa zrodila z mysle do hmoty
ohraničená závojom prázdnoty
nesmrteľnosť dosiahnutá podstate
jediný únik pred absolútnym koncom
kedy sa pravá tvár ukáže
to čakanie je nekonečné
vyrváva mi vnútornosti z tela
hlava je pod útokom z oboch strán
ako ťažké kladivo dopadá na ňu
bolesť pripomínajúca starú traumu
démon závislosti roztrhá údy, šľachy
zapálené pľúca a svaly
v neustálom dunení hromu – choroby
v bolestivej jazve, ktorá nie a nie sa zahojiť
nedá sa tancovať, nedá sa žiť
päť minút je večnosť aj tak je ťažko
pokoriť realitu čo chce ma stále zabiť
rozdrapiť šaty a potom nahého
ukazovať po uliciach, alebo skrytého
v budovách a stánkoch konzumu
na tajomnom internete, čítaš spoveď
meditáciu rozdrapených čriev
pulzujúceho horroru temných myšlienok
navždy odsúdený na túlanie sa dvorom
pod slnkom vzdialených hviezd v odraze mesačnom
veda a matematika krehká ako dlaň
rozrezaná nožom pri starom rituáli
odovzdávania svojho tela, ktoré páli
svoju dušu som tu zase zapredal
tomuto svetu z ktorého bludiska niet cesty von
memento mori a tým pádom
unikneš bludu života, hnaniu sa za pozlátkom.

Leave a Reply

Your email address will not be published.