Asteres Planetai – 27 – Epilóg

Read Time:3 Minute, 56 Second

Prší, čierne pneumatiky rozkrajujú mláky
vystupujem, vyťahujem dáždnik
môj vlastný pohreb
Dotiahol som to až tam
kde ostatným tvorcom iba sníva sa
o tom kam to môžu dotiahnuť
z garáže do štúdia
Zmysel tieňa odhalený
pravdy vesmíru zakódované
nerozlúštiteľné odkazy odhalené
Múdrejší o poznanie
je ten kto čítal tieto riadky
a dostal sa až na koniec
vnútornej logiky a absencia
vonkajšej koherencie
príde mi to ako chvíľka
na tomto svete
sto rokov je nič
toľko sa mi dostalo bolesti
požehnane aj na ďalšie životy
stúpajú mi na plecia
Naspäť z výletu, naspäť z lovu
do výšky 1666km nad hladinou vody
skáčem, padám, zlyžujem skialp
pochová ma lavína, padám do trhliny
fraktúra nohy, kričím z plných pľúc
snažím sa vyškriabať
všetky moje fursony prestávajú existovať
relativita jazyka zrazu neužitočná
na počiatku bolo slovo a to slovo nemá význam
pod ostrím meča, odrezané prsty
vytrhnutý jazyk na popravisku
okultné obrazce a pentagramy
svietia na bielom papieri do budúcnosti
kto odomkne ich prastaré akášické záznamy
prinesie poklad ľudom budúcnosti
omámeným ilúziou pohodlnosti
trpiacim v tichu pod nánosmi stvoriteľa
snažiacich sa vyhrabať z krehkej reality
ostrí ako osi, bez peňazí, hľadajú únik
malá je pravda, miniatúrna
každým ďalším pokolením Bohov
menšia a menšia, umenšení sú ľudia
v bolesti sa ticho skrúcajú
nič im neprinesie utlmenie ducha
nič neprinesie úľavu
ani jediný verš nezachráni dušu
ktorá sa úplne oddala Bohu.
Rozďavená papuľa kričí a vyplazuje jazyk
Strašidlá skryté pod kapucňou vystrkujú tvár
Zakonzervovaný v pokoji rozvíja cesty
Ten ktorý sa už všetkého vzdal
Umŕtvil vonkajšie aj vnútorné zmysly
svet vníma ako hru života a smrti
nevyhnuteľnosť sa nezávratne blíži
pomaly pochoduje vo svojom šate
S rukami prázdnymi, alebo aj nie
nosí Ti kvety na pomník existencie
Ten, čo vyrástol, znova aj zvädne
ostarol ten, ktorý chcel byť mladý
múdrosť sveta je dopredu daná
aj tak ju treba vydolovať nadľudským úsilím
to čo je zapísané nemá žiadnu hodnotu
všetko nové čo priniesol čas
znovu zapadne prachom, na kolenách kľačí
ten ktorý kedysi Boha oslavoval
a prosí o milosť, zľutovanie
za to že nemohol dať zo seba viac.
Zabalený v smútku
po prvom verejnom vystúpení
doteraz si bol iba producent
teraz tvoríš nové svety
málo je dobrých ľudí
nie je nikto dobrý
každý má svoju agendu
skôr či neskôr sa to prejaví
kráčaš ponorený v ohni
jeden deň za dňom
dúfaš že sa to raz zmení
v tomto kraji môžeš zabudnúť na všetko
každý už naň zabudol
ty len zrnko prachu
zmietaš sa vo vetre
korene odhalené, hlava odseknutá
nie som zronený
každý sa rodí mŕtvy
v tejto vesmírnej hre
dobývanie budúcnosti za akú cenu
horia posledné plamene
uhasený vlastným smädom
prežratý poznaním, ktoré stojí za nič
vesmírna obluda odhaľuje svoje telo
stvoriteľov odkaz presahuje vesmír
zanechávam Ti hodnotné veci
poznanie vydolované z poloprávd
zahalené rúškom interpretácie
dohodil som meč a zobral modernú zbraň
strieľam démonov vpravo vľavo
osvietený psychedelickým poznaním
presiahol som tých čo prišli predo mnou
aj tak som bol prvý spomedzi nich
ticho, ticho sa rozprestiera krajinou.
Nová vlna milionárov
čo razia cestu vo voľnom priestore
digitálneho sveta, mintujú digitálne umenie
realita sa uzatvára do seba
zviera sa v posledných kŕčoch starého sveta
nová generácia si nepamätá ako bolo kedysi
ťažko sa zháňalo najmenšie poznanie
dnes post informatický vek mnohých zdrojov
každý uzatvorený vo vlastnej bubline
mnohopočetných názorov a postojov
fraktálovitá štruktúra univerza
sa premieta do individuálneho života
príbehy písané štetcom sĺz
vynárajú sa a ponárajú opäť do zeme
do hliny z ktorej vyšlo prvé rebro
aspoň tak bolo napísané
keď ešte svetlo nebolo vidno
keď neprenikli lúče priamo do neokortexu
vnútorného zraku
dieťa ešte neumŕtvené, hľadá nové vnemy
ja uzatváram tento svet a túto kapitolu
ktorá presahuje bežný let mysle.
Všetci tí duchovia a opití démoni
jasnej mysle, zápasia s tmou
z ktorej sú stvorení
nie je jasne vidieť
čo bude za koncom, aj tak ho vítam
niet letu bez bolesti a strachu
preto sa ako každý nakoniec pýtam
koho treba ešte oslobodiť
spod útesu zaniknutia
keď v bolesti kráča každý sám
spolu do priepasti zabudnutia
v budúcnosti znovu vzkriesené dávne ideály
zlatého veku digitálnej elektroniky
temnovek sľubov a morálnych rozhodnutí
ťažká je koruna ktorú nosí ten
kto opustil svet, len aby ho svet našiel
ako hlas volajúceho na púšti
ako hlas kričiaci do mikrofónu svoje otázky
nádeje k tomu že sa to raz zmení
tým že zrkadlo posunie svoju oktávu
vydá nový hlas, ktorý ľavou rukou
hocikto dnes môže a bez príkras
napísať do piesku takmer navždy
kým znova nepríde zimný dážď
kým sa neroztopia ľady
v zraku tých z nás, ktorí, nasýtení zrady
dnes musia s pokorou zobrať svoj kríž
urobiť stojku a nechať drogy bokom
poslušne, s rezervou a zaprením srdca
znovu a znovu udierať na kameň
hlúposti ľudskej mysle
čo nie je pripravená, a ani nikdy nebude
na opustenie pôvodného raja
maličký mravec, mucha, čo vyletela z hniezda
ďaleko neprešiel a je znovu tam
kde bol aj predtým, stále v tom istom kolobehu
vôbec sa nedivím, záseku
vraj stále hlbšie a stále vyššie
niektorí stúpajú a klesajú až príliš reálne
ten kto verí sa bojí sa Boha
ten Ťa, snáď nezradí
iba ak by jeho strach
ovládol myseľ a všetko čo robí
potom z posledných síl
bude bodať nožom do chrbtov tých
ktorí chránia topiace sa dieťa.
To je tá nádej a posledná méta
aj keď ako všetko to
čo už bolo povedané naznačuje
niet cesty von z kolobehu šťasteny
šťastný je ten, kto tomu utečie.

Tu končia sa zápisky z paralelného sveta
nechajme mŕtvych rozložiť sa v hroboch
s malou nádejou na večný život
každý sa snaží v živote o niečo
zabávať, spievať, tancovať
odovzdať niečo zo seba
vyplniť prázdnotu toho čím sme
potlačiť pôvodný osud
nechať sa zviesť zabudnutím
spočinúť na večnom kameni
objaviť nový široký vesmír
ustúpiť tým, čo prídu potom
navždy ostať svojím otrokom
ponechať minulosť spomienkam
uhladiť koberec budúcnosti
nech pri ďalšej návšteve niet klam.

Leave a Reply

Your email address will not be published.