Asteres Planetai – 11 – Autismo

Zostupujúca špirála povahy vesmíru
ťa vymrštila hlboko pod korene súcna
pod prastarý prvý strom na Zemi, Yggdrasil
večne zelený jaseň, nesmrteľný svojou legendou
podopieraný mysľami mudrcov aj laikov.
Tu sa nachádzaš pod koreňom sveta
zabudnutý a odmietnutý všetkými ľuďmi
pochovaný priateľmi a obohnaný nepriateľmi
divá zver a nebeské vtáctvo sú ti jedinými spoločníkmi
Tu zomieraš, skľúčený z nedostatku svetla a sveta
opustený človečenstvom, ktoré sa ťa zbavilo
ako nepotrebné smetie, zahodilo ťa na skládku
odpadu všetkých nepohodlných nepriateľov systému
a padlých tiel, ktoré sa nenarodili silní, mocní, pekní
ale zohavení, znetvorení, démonmi poznačení
nedostatoční a malomocní, tu začínaš svoju pieseň
Pieseň o odcudzení, samote, anjeloch a démonoch
kráľoch, vládcoch, žobrákoch, panien a odľudov
osudy zapletené, ktorých nechceš ani poznať.
Tu odbíjajú hodiny vždy len trinástu,
alebo o päť dvanásť, tu sa hladní nezasýtia
tu si ryby nezaplávajú a vysokí nedostanú vážnosti
kde červy, hniloba a mršiny by sa radi priživili
pod večným stromom stvorenia a mladosti
tu tma je najtemnejšia pri vzniku nového sveta
tu z kostí, mäsa, kože a hliny sa tvorí nový podčlovek.
Vôľa k životu je silnejšia ako vôľa zdochnúť, niekedy
spoločnosť vo veľkej vlne sa zmieta a bojuje
so svojimi malými aj veľkými problémami
úskokmi a podvodmi, ako zbohatnúť rýchlo
a potom to aj rýchlo minúť a zabudnúť na to
čo sa stalo a už vôbec nemyslieť na tie zvery
čo to v živote nemajú ľahké a odo dverí
ich odoženie každý, kto ich zbadá zdiaľky
títo chlapci a dievčatá, zdivení nenávisťou
s hrubšou kožou ako si predstaviť vieš plný závisti
nad kúskom chleba a jednou mikinou hodenou ako psovi
aby ich nebolo vidieť na uliciach, všetko pekne usporiadané
v krajine ktorá deň po dni pomaly vyhynie
táto rodina odsúdená na zánik už od počiatku
tento dom bolesti, škaredosti a útlaku
po polnoci začínajú vyť na mesiac tí
ktorých telá sa premenili, no myseľ
stále nemôže zaspať a nájsť odpočinok.
Odľud sa teraz snaží pokračovať vo svojom skúmaní
v poznávaní sveta manipulovaného mocnosťami
no naráža na nepriechodnú membránu
vždy keď prizná svoju slabosť dostane facku
chladné rameno, lakťom pod pás
nikto ho už neberie vážne, blázon navždy
stratený bol, no teraz je dvakrát stratený
nechcený a teraz odpudzujúci odpad spoločnosti
už nikdy nebude môcť povedať pravdu
navždy skrútené odpovede, nedosiahne to čo chce
nedá sa, konečná, vystupovať
ďalej sa ide peši, tu už nič nejazdí
na týchto cestách chodia len duchovia a mŕtvi
pochovaný zaživa spolu s davom pokorených.
Každý ho chce podviesť, nikto sa na neho priamo nepozrie
úkosom, kujú pikle zrady, len aby sa nemuseli pozerať
na svoje odporné zhnité vnútro
kričia potichu vždy keď na neho myslia
je to stále horšie a horšie
čím viac sa nad tým zamýšľaš tým väčší démon
z teba vyjde a tancuje ti pred očami
až kým sa nezblázniš, tvoja myseľ usmažená
upečená, prevarená svojou vlastnou neschopnosťou
rozoznávať a pochopiť, preniknúť a pozdvihnúť sa.
Odporný ľudia sa ťa snažia odporne zbaviť
oklieštiť, uväzniť, zbaviť svojprávnosti
pokazení vo svojich strachoch obrovských
nedokážu už nič, uväznili ich vlastné životy
oklieštení malomocní, zrkadlo sa obracia
teraz vy ste zvrhlé svine v tomto divadle
odporní mučitelia, kto má väčšie svaly vyhráva
boj, ktorý nemôžeš vyhrať, pre teba je to zlo
pre mňa každodenná realita ty debilko.
Kultúra zachytila tento obraz, no stále ti je málo
chceš viac zrúdnosti, pokrivenosti skutočnosti
lebo málo ti je keď sa pozrieš na trpiace stromy
na stonajúcu prírodu, chaos egoizmu zvierat
odporný boj o kus žvanca, žiadny súcit
len tanec smrti a divokého šialeného života
pestrofarebná machuľa sa ti míha pred očami
nevieš, nechceš sa zastaviť lebo myslenie je strašné
prináša existenčnú krízu, už piatu tento týždeň
odporné svinstvo táto ilúzia reality
chutí jej konzumovať ťa, v zacyklenom
mobiusovom pruhu prázdna vesmíru a subatomárnych častíc
v neviditeľnom mihotaní prvotnej hmoty
máš primitívne žrať a loviť
smiať sa na nudných vtipoch dedinskej zloby
a dýchať nakazený vzduch mestského hladu
každý len ako prežiť, ako zarobiť
ozbíjať každého, znásilniť rodnú hrudu
vytrieskať peniaze, vyžmýkať posledné centy
čo mi kto má hovoriť do toho, kto súdiť
pozrite sa akí sú tamtí, hentí
čo vedú vojny a ekonomické vykorisťovanie.
Neviditeľný pás, pruh tenkej látky zdanie reálnosti
raz pretrhnutý, odpannená blana sa nedá zaceliť
raz si videl temnotu a ona odpovedala
zapozeral si sa do nej, zamiloval, nevidiac tú ohavnosť
až neskôr prišla nechutná pravda sebeckosti
opravdivá zloba si počkala na vhodnú príležitosť
taký akí sú títo malí ľudia všetci
taká je ona, ukazujúc ti hnusnú tvár reality
v prázdnote existujúce prvotné zlo
divoký elementárny prvotný chaos
z ktorého všetko vzniklo.
Ona teraz ti hovorí ako jej to chutí,
že dobrá strava si ty sám, keď ťa požíva
dakedy hovorili, že to Boh ťa stvoril
a dal ti teba a seba a zahojil tisíc rán
teraz tu ona odhodená zuby cerí
a rehlí sa, že nikto ju nedokáže prezrieť
zachytiť, popísať, každý sa bojí
dotknúť sa jej ohavnosti, jej hnisavých rán
zápalu neošetreného na ktorý umiera
a znovu sa rodí ako Fénix z popola
v nekonečnom slede prvotných obrazov svetla
tak ona existuje, tak ťa má v hrsti
spôsobuje problémy a bolesti
vraj aby ťa vyrvala z rúk malosti a priemernosti
aby si pochopil hlboké pravdy cnosti
uzrel svetlo a stúpil pevnou nohou na druhý breh
lež nekonečná je táto cesta a nikto zatiaľ nemá aparát
na pochopenie ciest Bohov a Vyšších bytostí
a tak za ceny veľkých bojov a veľkých strát
sa ľudstvo rúti, hemží, hmýri, dusí
v prehnitom človečenstve, nie je pravdou že tí najsilnejší
prežijú a tí čo majú iné zručnosti
zabudnutí zomrú pod tiažou svojich hriechov
potom prečo tí, čo ubližujú ľuďom v mene Pravdy
je im dovolené žať, čo nezasiali
a príšerný život plný nerestí a zloby
budú súdiť až ďalšie generácie
a niesť vinu za to čo napáchali
takto sa točí koleso.
Rovnosť a kategorický imperatív
univerzálna morálka a vyššia pravda
padá zoči voči čistému zisku
pri prežití sa na dušu nehľadí
dcéra zabije otca a utečie s milencom
v mladíckej vášni a pojašenosti hormónmi
uložila si trest odňatia slobody
za to že hlúposťou ju očarila zloba sveta
dúfala vo viac, no dostane menej
lebo si nezaslúži fungovať ďalej
a stále nové a ťažšie rany bude dostávať
koleso osudu jej poláme kosti a viac bude lámať.
Už budeš len ležať lebo nevládzeš vstať
vo víre kolesa sa celý kozmos točí
a ty si malý, nahý, bosý
stratil si seba a potom si zahodil oči
aby si mohol vidieť to čo sa nedá napísať
veľmi chladné, zamrznutá pravda
ľadom rozrytá skala a v nej odkaz svetu
že keď raz sem prídeš už neunikneš letu
už nikdy nevyjdeš z tohto bludiska túžob
Navždy zatratený, odsúdený hľadať a niesť bremeno hriechov
takto skončil každý, ukážte mi niekoho
kto unikol svojmu tieňu, kto unikol osudu
kto prekonal smrť a vystúpil do neba
zanechal túto ohavu, oslobodil sa
niet nikoho takého.

Leave a Reply