Asteres Planetai – 12 – Mysticizmus

Vznáša sa v priestore, premenený časom
zmutovaný bytím v termíne, jednoliatym svetlom
ohraničený prázdnom v tvare multiverza
s lukom na pleci a mečom v ruke
s mystickým predmetom v tvare kocky
kruh sa uzatvára, had sám seba požiera
vlnitým priestorom, pieskom hmoty
vlnobitie rádioaktivity ho postupne ničí
rozpadá sa škrupina organického tela
umiera v noci, opúšťa zem a priestor a čas
vypína pocit dňa, života a zakúša koniec
bezsenný, bezbrehý sled večnej prázdnoty
keď príde loď k brehu, tam sa utopí
zášť, bolesť, nepriateľstvo a zlo sveta
tam vedomie sa premení na kúsok informácie
vzlet pána Stvoriteľa v smrti zoženie kus bytia
existencie v času zaznamenanej zaujímavej
no vo veľkom kolese šťasteny absolútne
nevýnimočný ničím neurčujúci človek
čo nevedel ako a nedokázal sa povzniesť
nad priemer, obyčajnosť, bežné cesty
bez darov šťasteny odkázaný si na tvrdú prácu
položíš svoju zbroj žiariacu a vezmeš ľan
tkáčskou ihlou pradieš nový sen
skutočnosti takej aká ešte nebola
s veľkým citom, opatrne siahaš na boľavé miesto
existencie ničomnej, divokej, dravej
bez zľutovania berúcej aj dávajúcej plným priehrštím
no vždy za nejakú cenu, vždy za takú cenu
nesplatiteľný, veríš, či neveríš je výsostne
osobná otázka aj odpoveď – načo
hovoriť o tom sviniam, divokým prasatám
odporným ľudským zúfalcom
rozum vymenili za alkohol a šťastie za hazard
vyvierajúci prameň čistej vody je hneď pošpinený
toxické rieky sa prelievajú cez dediny a mestá
nedá sa z nich piť, len sa dotknúť predstavuje riziko
vzduch ti zničí pľúca, karcinogénny dym
nedá sa už žiť v tomto svete budúcnosti
kde minulosť ešte nedozrela po tisíc rokov.
Krehký je balans všehomíra, krehká daň
za pohodlný život aj keď plný bolesti a stresu
upozornenie po korekcii si Stvoriteľ pýta
no nepríde na to, pretože už je neskoro
dva plány súčasne odohrávajúce sa
na javisko prichádza Diabol, démon pradávny
čo ľuďom dával svetlo a potom stal sa šialený
pretože priskoro chcel vyslobodiť ľudstvo z okov
pre seba si zanechať vesmír a nebesá
prečo mu nebolo dovolené urobiť toto
niektorí vyvolení navždy budú neprestajne
siať zlo, skúšky aj keď už veľmi na hrane
je ľudský údel tunajšej periférie
príď sem dole, keď sa nebojíš vynášať súdy
no to sa nestane lebo polámal by si si údy
uzrel tú hroznú tlamu chaosu prvotného
z ktorého stvorené bolo postupne všetko.
/
Falošní proroci a falošní vedci
v telke ťa namotávajú na svoje kecy
na rýchly zisk a vyriešenie všetkých problémov
keď zaplatíš zopár sto jenov
nemusel by si krvavo padnúť na tlamu
zas a znova sa zvíjať, vstávať a predierať
útlakom nepochopením a všetkým ľudským zlom
aby si vydoloval pravdu pradávnu opravdivú
kúsok poznania, smietka zlatá v kolobehu
len niečo čo ti pripomenie pravú podstatu
neodhalí svoj závoj v arabskej mystike
v záhadách Egypta bude rozpúšťať perly
poznania tvojho v zabudnutie sladké, klamné
ty znova padáš na hubu aby si dosiahol to
už dosiahnuté pred tebou všetkými
poučiť sa zo svojich chýb, vymaniť sa z okov
opustiť malomyseľnosť a odovzdať sa Bohu
na výšinách sú kosti tých čo zablúdili
modlí sa stará baba jaga k moru
k horám a duchom lesa a mesta
odpoveď nenájde len čo sa zacyklí
vo svojom svete a vo svojej filozofii
hľadať cez ľudí a bez ľudí kúsok Pravdy
vo svete krutosti, falše a klamstva
každý ju bude obchádzať lebo stará baba
ulakomila sa na malosť a chce pozdvihnúť
ostatných za cenu každú, prečo sa jej to nedarí
prečo nebojuje sama za seba tak ako každý
ľudia sú plní zloby, intríg a vraždy
úmornosť cesty každého eventuálne zlomí
nalomený pohľad, slané obočie od potu
zárezy na tele zo smútku, za dobrotu
odmenia sa démoni jedom, démoni zisku
krutovládci zla a strachu behajú po sídlisku
zatúlaní vlkodlaci navždy musia hľadať
miesto spánku, odpočinku, nechcú sa kajať
do zátoky chodiť loviť ryby k rybníku
vedia že nedostanú kus úľavy a vesmírneho zániku
cyklus sa otvára a uzatvára v lesklom tanci
pastelových a metalických farieb
úžasných štvordimenzionálnych tvarov
v horúčkových snoch hľadáš náhľad skrytej
skutočnosti, bubon nepomáha ani keď na neho biješ
každý deň, od večera do rána
žiaden prienik sa nekoná, žiadna sláva
len potupa, odvrhnutie a studená káva
dáva tušiť veci, ktorá príde no my
tu už nebudeme a tak budúce generácie
budú si môcť dovoliť užívať predstavivosť
opäť o stupeň vyššiu abstrakciu
teoretických abstraktných matematických modelov
ktoré my tušíme no nedovolí nám stav sveta
preniknúť nad a za, ďalej dopredu na vlnách
nekonečného oceánu múdrosti
čo nás svojou nesmiernou milosrdnosťou pohostí
ukončí nakoniec všetky naše sny a trápenia
nádeje sa rozpustia do zeme z ktorých vyrastú korene
nového sveta.
/
Mág si píše svoje okultné magnum opus
faustovský príbeh nech si raz rozpomenie
za tisíc kálp na svoje malé imanie
pravdy a svetla ktoré získal vo svete
smrť mu to všetko jedného dňa zoberie
ostane po ňom len pár listov nedokončených
myšlienok načrtnutých v záplave tiel
hmýriacich sa v extatických pohyboch slasti
telo musí jesť, jablko poznania sa stratí
ostane to z čoho si vznikol, vesmírny prach
všetky zlá, sklamania a starosti
rozplynú sa a prejdú na ďalšie pokolenie
nový stres a nová jemnosť prichádza do snov
tu končí sa príbeh nebeských poslov
ktorí zahanbení odchádzajú zo scény
nikto nedokáže prebudiť spiacich starých Bohov
ten sen, malá smrť vedomia
sa strieda so strachom a hrôzou uvedomenia
hamižnosťou a vidinou veľkých ziskov
opáš sa svojou chudobou a prastarou vidinou
oslobodenia skrz príbeh života
nové tisícročie sa začína a sním odchádza staré
čo tu zanechalo je navždy mementom
dní ktoré v strastiach plynuli vyryté časom
do letokruhov stromov naplnených toxickým odpadom
priemyselnej výroby a jemnej elektroniky
ak raz opustíš navždy tento malý preplnený svet
staneš na novej zemi, na mieste akého už niet
vyraší z teba nové poznanie a nové drsné pravdy
o kolobehu, o cykle zániku vesmírov ktoré tuší každý
potom nový priestor a nové zakrivenie času
dá tušiť koncu úplnému, aj ten raz príde
kto stvoril toto všetko a potom sa uložil na spánok
dlhých vekov len aby mohol zožať úrodu
dostať sa bližšie k pravde, ktorá aj jeho trápi
o tom kto dal do pohybu vesmír a toho pôvodu
všetkých zázrakov čo odohrávajú sa na oblohe
a v duši človeka ktorý kráča po vode
a pôde vysušenej kozmickým žiarením.
Až konečne objavíš tvoj opak
s nabrúseným ostrím Pravdy rozrežeš oblak
nehostinnosti a pokúsiš sa napraviť prvý kontakt
milión darov sa z neba znesie
zasypú ťa toľkými slovami, len ťažko to znesie
kameň sveta na kameni neostane neobrátený.

Leave a Reply