Asteres Planetai – 14

Všetky návody sú márne, nepodstatné
staré manuály mágie nepoužiteľné
nič neosvieti ducha, nič nenarovná charakter
knihy vzácne sú len hromada prachu
časom všetky múdra zastarajú
nezachová sa pravé učenie ani sto rokov
v tme blúdia všetky duše človeka
nie je možné ponúknuť pomocnú ruku
odsúdení na tmu a škrípanie zubov
mŕtvi v prvotnom hriechu musí každý zomrieť
človek nie je v jadre dobrý
ani nemá božskú povahu, je hriešnik
odsúdený tápať v temnotách
v tieňoch narážať do stien jaskyne
zabudnutí sú dávni svätci ktorí kultivovali
cnosti, charakter a činili pokánie
pokorní pred mocnosťami neba
nevystatovali sa vo svojej moci a čistote
dnes každý druhý sa hrá na boha
rozhoduje o osudoch mnohých
kto má tú moc naplno ju využije na zlo
osobné zámery na naplnenie túžob
miesto toho aby sa snažil pozdvihnúť svet
ťažšie je kráčať po ceste dobra
veľmi ľahké poddať sa Satanovi
starodávne náboženstvá sú vzkriesené
oslavujú živočíšnosť človeka
pretože nevidia cestu ktorú musel prejsť
jednoduchá nevzdelanosť a ignorancia
dáva voľný priestor najgrotesknejším myšlienkam
činy už dávno nehovoria sami za seba
komentujú každý svoj krok, každý pohyb mysle
pretekajú sa v tom kto lepšie vyjadrí svoj názor
práca uniká a nebo sa vzďaľuje
dňom i nocou unikajú príležitosti na prežitie
poznania a kultúry človeka ktorú nepochopil
nedozvedel sa o vývoji histórie
berie za samozrejmosť všetky úspechy
porušuje dohody ktoré sú víťazstvom ducha
úpadok je nevyhnutný keď nie je žiadna báza
zapretie seba a vykročenie nie je žiadúce
útoky démonov zo všetkých strán ak sa odvážiš
vydať sa na cestu spravodlivosti
každý ťa zaprie a zradí
všetci démoni ťa chcú zničiť bez zmyslu
zbroja, úskokmi chcú zahatiť pravdu
aby sa v primitívnosti a zvieracích orgiách
oddávali voľnému panovaniu nad slabými
ľudmi ktorí zabudli na seba navždy
zázraky by chceli no dopúšťajú sa vraždy.
/
Ozveny samotného Boha začína byť počuť
brána ozajstného zasvätenia sa otvára
pás svetla zaplavuje temnotu prázdna
kto započuje nebeský spev raz
nikdy naň nezabudne a v ťažkých chvíľach
vždy bude znieť chorál oslavujúci Stvoriteľa
kto uzrie ako malé zrnko
životobudič, vlahu, rannú rosu
opravdivý vinič samotného Stvoriteľa
zakázané ovocie nebude viac chcieť
ani keby mu ho ponúkali zadarmo.
V núdzi spoznáš priateľa
no nie je to človek lebo ten nemá
kapacitu na to byť ozajstným
prehľadal som celý svet no Bohov v ľudskej podobe
som v ňom nenašiel
každý je skazený a mŕtvy v hriechu
vrátane mňa, odporného démona
kto Ti ukáže cestu von z podsvetia
ak nie samotný mesiáš človeka.
Tu je prvá ozvena, prvý krok
na ceste spasenia, otvoriť oblok
uvidieť deň samotného určenia
prijať prehru bytia a zatvoriť sa
do vysokej veže pomätených bláznov
čarodejovho dúpä, ktorý mýli všetkých
zlo i dobro splýva v jedno
zlo bojuje so zlom a potláča ho
v odpor bežného plynutia času
priestor sa zacykluje a chodník je strmý
kto po ňom kráča mnohokrát spadne
rozpleštený na zemi, musí sa opäť postaviť
inak ho udupú prastarí démoni
mnohí už padli a nedokážu ísť ďalej
dosiahli svoj plný potenciál osobnej skúsenosti
nie je im dovolené v takomto rozpoložení
širšie vnímať vedomie Bytia
zánik im hrozí každý deň
pomaly sa posúva po tvári Boha
skrýva sa, pohltený v sebastrednosti
sebou pohltený neostáva mu čas na Boha
po tvári Bytia plazia sa mnohí, ktorí nedokázali
prejsť bránou opravdivého zasvätenia.
V knihe kníh zapísaný presný návod
presný údel človeka ktorý má niesť
tam nájdeš cestu, prostriedok i závoj
na bedrá a myšlienku ktorou máš sa zviesť
že nie si opustený hľadajúci na púšti
smäd svoj uhas vstrebaním tejto Pravdy
že každý ukáže svoju kožu
každý nesie kalich zrady
len jediný najvyšší nepochopiteľný
hrozný a milosrdný Hospodin človeka
dokáže pretnúť putá osudu
dokáže vykopať hriechy a obrátiť prúd
v tomto je kľúč k životu večnému.
Obrátiť svoju tvár k Bohu len
zabudnúť na spor ktorý s ním vedieš
cesta hriešnych vždy vedie tam
kam nechceš aby si prišiel
víťaz nad hriechom a smrťou, navždy v pokoji
ostáva pribitý na kríž v poslednom dychu
tam uvidíš prvé zrnko pravej viery
ponesie ťa na pleciach, na vystretom ramene
malý si človek že takto hovoríš
to je zakázané, to nesmieme
pritom však plný sporu a zrady
plánuješ úklady na ďalší deň
zatvoriť brány, zatvoriť dvere
všetkým ostatným len aby si sa nabažil
vesmírnej veľkosti a radosti sveta vyššieho
aj to sú úskalia ktoré ak neprejdeš
milé sú no nebezpečné dvakrát toľko
ver tomu ktorého zmetie aj najľahší vánok
čo sklopí zrak pred najmenším ohňom
ten uvidel stroskotaný morský vrak
na dne priepasti v kozmickej vode
kde zanechali svoje posledné výkriky tí
ktorí chceli stále viac a viac vidieť
cena za zvedavosť bez pokory a štítu
budúcnosti v ktorej nie je miesto pre živých
týchto dní, prinajlepšom ako vánok
ako oblak alebo spomienka na zažatú sviecu
pri stene držíš sa, spievaš a tancuješ
v extatickom tanci búchaš na bubon
stred sveta sa otriasa v rehote najvyššom
keď sleduje bláznov ktorí vydali sa na cestu
aby opustili prízemnosť, hnaní túžbou po vyššom
zabudli na seba aby mohli nájsť tvár Boha
no a tu sa nachádza každý pri priepasti
sledujúc skrúcajúce sa vnútornosti života
s ľahkým úsmevom na tvári nevinných
dúfajú v zázrak, v premenu od základu
no nikto sa nedočká pretože len zradu
kujú tí, ktorí mali by ti pomôcť
tak uvidíš pravdu že nemožno milovať
pretože to je od počiatku odsúdené k skaze
tak ako nasledovať niekoho slepo, v zráze
vidieť ho padať a myslieť si že Ty prejdeš
ťažko je ukovať pevnú myseľ
ešte ťažšie je nájsť v ceste smer
aby si neostal na výsmech všetkým
pretože nevieš ako povedať – ver.

Leave a Reply