Asteres Planetai – 17

Zakorenený lotos vo svojom prirodzenom prostredí
známe miesta a preskúmané okolie
zdvihnúť sa z toho obydlia každodenného
nahradiť usadlosť myslenia novým
začiatok kolobehu nemenného
preskúmať to čo predtým
ostávalo skryté a len tušené
v mysli prežívajúceho, dvere zatvorené
brány poznania otvorené no ohraničené
okolnosťami neurčitými – nemožné
posunúť sa v medziach zažitého
vždy príde čas vyrásť
vytrhnúť sa aj s koreňmi
s celým podporným systémom
opustiť hradby vnútorného zámku
zvaliť vysokú vežu čo nevidí ďalej
cesty späť však nie je – tušíš
že budovanie nejako pôjde
no navždy zmenený ostaneš
ak raz odídeš z krajiny svojej
premiestniš sa vedome niekam inam
kde koreňom vlahu už voda nedáva
na púšti, teraz už inej, púšti skutočnosti
že táto zem je ti iba dočasným príbytkom
nikdy nemôže nahradiť tok času
ak aj druhú dimenziu priestoru neokúsiš.
Preto zdvíhaj kotvy ide sa na dlhú cestu
nemôžeš to mať za zlé tým
ktorí nikdy neopustili vlastnú noru
že nepoznajú hranice svojich možností
navždy sa budú plaziť v medziach
ktoré si určili, ktoré im Boh dal
na to aby ešte viac sťažené mali rozpoznanie
princípov a vecí ktoré sa okolo nich dejú.
Kto neopustil nikdy svoj rodný kraj
navždy bude lietať v predstavách
voľný ako vták, no slepý ako slimák
čo nesie si svoj domov na chrbte
pretože utiecť je ťažšie ako ťažké
nie je sa kam schovať, hľa – nevidíš ho
mal by to mať ľahšie no sťažené mu je to
pretože hranice neokúsil do vyhnanstva nešiel
na veľký hadž nenastúpil aspoň raz v živote
dva týždne sa nepočítajú ako dva roky
kto uvidel a zakúsil poznanie iné, vzdialené
vie o čom hovorím, kto nie, zahynie
navždy v popoli ako fénix musí vstávať
zahorieť túžbou márnou, aj to sa stáva
že iné túžby sa stali prednejšími, márna sláva
ostávať na mieste, točiť sa v kruhu nepoznania.
Iba trochu iná kultúra
iba trocha iný jazyk, systém vzdelávania
nedostihnuteľný a neprekonateľný zlom
zásek malého, bežného myslenia
na chvíľu to vykrývaš, ako domáci
taktiež je to tak brané, že si odinakadiaľ
no po čase nároky rastú na prispôsobenie
v kontraste zachovania si vlastnej identity
nemožné je prehliadať krásy a plnosť kultúry
tak podobnej a pritom tak odlišnej
až sa čuduješ, že prečo si to nepochopil
nedokážeš bez zážitku povedať a rozoznať
literárnu nadsádzku umenia od každodennej
lopoty a púheho prežívania človeka.
V tomto svete sťažených podmienok
sa vedomie uzatvára stále viac do seba
prekonať a preklenúť túto skutočnosť
je veľmi ťažké a pritom tak na dosah
no začleniť sa je pre niektorých nemožné
vždy budeš tajne dúfať v návrat
v nastolenie pôvodného statusu quo
v to čo vieš že nikdy sa nemôže stať
pretože svet je väčší ako ty a ako si si myslel.
Pochopíš obmedzenosť v ktorej si žil
a dúfal v návrat v pôvodnom raji
neznásilnený Pravdou o inom kraji
vyspelá civilizácia sa Ťa ani nedotkla
maličký rozdiel, no pritom zásadný
bez toho si ničím, nikým, milé dieťa
na pohľad nevinné, nič netušiace
hrá sa s hračkami okolo seba
pritom veky idú a čas sa leje ako voda
práca do prázdna, do neznáma
nenarážaš na hranice myslenia
nepoznáš prúd reality ktorá sa už dávno stala
Zlatá Virginia sa tu znovu otáča
v nevedomosti neodídený raduješ sa zo sna
z ktorého niet cesty von
no jedného dňa Ťa raz prebudí kostolný zvon
že je na čase ísť a vydať sa ďalej
niet cesty duchovnej pre tých
ktorí sa neschopní pohnúť z miesta
ponevierajú donekonečna v naivnosti svojej.
Vysoké veže, stovežatá, má svoje tajomstvá
svoj hriech ukrýva a nevystavuje na obdiv
zatratená pozoruje zmeny okolia
prispôsobuje sa, rastie a upadá
v degenerácii myslenia každodenného
nové podnety, no stále to isté dookola
stále ten hemžiaci sa hmyz, čo ide za tým
čo sa mu napohľad páči, tak asi všetko
maj sa na pozore pred radosťami, zatím.
Obmedzený vlastným chápaním reality
nestretol sa s vonkajšími bariérami
zacyklený na mieste sa točí v kruhu
nemôže pochopiť nebeskú hru
kto nenarazil a nezvládol démona
nepoznanie a objavovanie jemných odlišností
stále vo svojom úzkom kruh pochopenia
dvere sa ťažko otvárajú, nieto ešte znamenia
v obmedzenosti uplynie desať, dvadsať rokov
z kŕčovitým úsmevom ignorancie
narazíš jedného dňa, no kedy, kedy
čakanie dlhé, vekov prejdú tisíce
mnoho ľudských životov takto išiel
všetcí dávni kultivujúci putovali
z miesta na miesto, z kopca na kopec
tu však je niekto kto nepohol sa preč
zo svojho pelechu, hniezda rodinného
toto pochopí len niekto kto odišiel preč
potom sa musel vrátiť to pekla pôvodného
kde každý Ťa využije pre svoju vec
nie je v tom nič veľkého, či šľachetného.
Posledný navždy z posledných
všetci prešli predo mnou
Tí čo sa stratili a pomreli po ceste
nerátame do počtu konečného
Tí majú svoje miesto ako martýri
ako Tí čo šli no padli do papule
drsného zla nekonečného.
Pritom konečný je počet a veľkosť
toho čo sa považuje za hriech
no balans musí byť dobra a zla
nekonečný tanec dvoch fáz
v čiernobielom svete víťazstva a zrady
vo farebnom svete rôznych udalostí
dejú sa veci a niektorí si nevedia rady
dosť dlhý čas prešľapujú na mieste
nebuď ako Tí, čo opreli sa do práce
no potom spanikárili a teraz sa mocú
len tak nedbalo a aby sa nepovedalo
nesú to čo iní by spravili lepšie
naopak ešte sa bijú do hrude
vo svojom nekonečnom
karmickom nepochopení si myslia
že prekonali ešte aj tých
ktorí nad nimi bdejú
prečo s tým nikto nič nespraví
prečo mravca rozšliapnuť keď nemusíš
za chrbtom Bohu sa nachádza tento malý kraj
kde veľkosť vystriedala priemernosť
a cnosti sa pestujú len tak na okraj
aby sa nepovedalo že sme zlí
nemravní a neposlušní voči Bohu.
Hriešni ľudia mesta stovežatého
spievajú inú pieseň, aj keď podobnú
viacero príbehov, krajšia jeseň
srdcia sa roztopia, mozgy zatvrdnú
od toho čo sa deje za múrmi domov
starých bytov a kláštorných ciel
kde pamiatky kultúry majú iný rozmer
viacero osudov čo určovali smer.
Spoločné priestory a oblasti duše
no nad tebou visí Damoklov meč
zrady a vyčlenenia, popretia veci
ktoré sa udiali dávno a stále žijú
na úpätí sa nachádza každý
vlci tu takisto na mesiac vyjú
v pekelnej bolesti ohňa premeny
spálená duša na popol každý deň
lebkami posiate cesty a kostoly
pripomínajú časy kedy tieň
bol hustejší ako hustý, tak ako aj dnes
len v inom uhle a intenzite
abstrakcii posvätných ciest.
Zrkadlo ilúzie je tesnejšie a pevnejšie
osobnejšie a zároveň chladne cudzie
dovolíš si vykročiť zo zabehnutých ciest
pomsta a nebeský hnev Ťa neminie
naopak zosilní a trasieš sa strachom
lámu sa údy, praskajú kosti
nočná mora je vždy na blízku
menej a menej je čistej radosti.
Tak ako lev sa bije navždy s orlicou
a ja nepreniknem do taja starých ulíc
tak navždy vyhnancom v svete pozemskom
pútnikom ktorý nemá kde hlavu zložiť
nenájde pôvodný dom z ktorého vyletel
niet cesty späť do pôvodného raja
večné čakanie a potom temná smrť
je mi údelom, na okraji pekla
kde posledná bašta, pevnosť svetla
stojí v nebeskom jase osvietená
ten kto sa vydá ďalej ešte je určite démonom
stane sa tým čím tak opovrhoval
dobre mu bude v temnote vonkajšej
pretože slúžil a neoponoval
problémy nespôsobil keď držal sa
pravdy toho, čo bolo spísané
pre úbohé duše navždy obmedzené
trasúce sa, bohabojné vo svete velikom
končí sa pieseň o kráľovstve nebeskom
o tom kam chcel si ísť, no takého miesta nie je
iba zložité pravdy a vypäté situácie
a strach a des, úzkosť a bolesť
sú Ti učiteľom a prorokom.

Leave a Reply