Asteres Planetai – 18

Stratený ležíš v novom začiatku
nových zážitkov a pozícií
kľúče sú zamknuté vo vnútri starého bytu
spíš v splne mesiaca v lete pri schodoch
večný pohyb mravcov na ulici
predražené obchody a večierky
pouličné jedlo a mäso, ktoré už neješ
budovy a inštitúcie také isté len viac
všetkého viac no všetko podobné
prechádzky a výhľady ktoré nič nehovoria
príbehy a osudy malých ľudí veľkého mesta.
Rozdrvené na prach ostávajú sny
energia v nohách a posun
hučiace koľajnice podzemného metra
všade je na dosah no vysoko je ďaleko
brány sa otvárajú postupne
skryté ostávajú zákutia
oslobodený od vnímania špiny a zla
na chvíľu zabúdaš, omámený novotou
na zlo, ktoré sa rozlieva v kostiach
všetkých vesmírnych detí, pochovaných
v špine bahna bezuzdnej spoločnosti
všetko sa zdá ustálené a vypočítané
len nevypočitateľné sú cesty bezbožných
tých ktorí tvrdia že veria a pritom
v skrytosti srdca nesú pokrytectvo
ktoré bojuje s pokorou a strachom.
Snažíš sa ostať aktívny na povrchu
no hĺbka tentoraz blažene uniká
pokrok, umenie a veda
spoločnosť, ktorá prekonala seba
jednotlivec sa túla po uliciach mesta
stratený v myšlienkach, očarený svetom
bežnými príbehmi ktoré majú nový rozmer
iný zvuk slov ktoré plynú tepnami
výučbový systém nastavený doširoka
nasávaš ako špongia zvuk, dunenie srdca
nerozpoznávaš prúd ktorý sa valí
cez domy, staré sochy a okrasné skaly
v útrobách stratený zas a znova
bez cieľa s cieľom presne daným
túlaš sa, strácaš a zabúdaš denne
na zlo ktoré je ešte nepremenené
z domu plného žiaľu a hriechu
vystúpil si na loď, naspäť niet cesty späť
nové tváre a iné zážitky z ciest
čuduješ sa ako si mohol byť predtým
tak neuveriteľne obmedzený
spiritualitou svojich predkov
ktorí ostávali stále na tom istom mieste.
Ranná hmla večerná vôňa z kuchýň
staré byty a história dýcha zovšadiaľ
rozsiahle a zachované staré mesto
centrum ktoré stále žije turistami
Tí čo raz prišli navždy sa chcú vrátiť
malý poklad v stredozemi, zapadnutý prachom.
No aj tu tak ako všade, nenachádzaš pokoj
oddych a hemženie sa, neustála činorodosť
kde už len inde by Ti lepšie bolo
lepšie ak by si na to mal a nemusel sa zaháňať
od výplaty k výplate, bez roboty
nenájdeš miesto kde by Ťa chceli
toto sa asi už nikdy nezmení
nesmelí chlapci a malé deti
radostne poskakujú a výskajú
do chôdze, stále ťažšej sa priplietajú
noví démoni nepoznané prekážky.
Učíš sa pohybu a trikom do bágla
slovám ktorými obraňuješ a tvoríš svet
sila sa stráca, námaha stále väčšia
na udržanie určitého status quo
upadáš stále hlbšie, strácaš sa
ani nie v spletitosti, pretože všetko
je zrazu jednoduchšie, keď si to už opustil
no záťaž prichádza z miest, kde to nečakáš
zo zákutí starých ciest a osláv tých nových
týždeň čo týždeň stojíš a rozprávaš sa
s tvárami a postavami v tvare Alef
prúd ľudí ti už trochu prekáža
neistá budúcnosť sa ešte viac zahaľuje
tajomstvá, ktoré všetci v srdci nosíme
nevysloviteľné, ani len náznakom
záhady ktoré predstavujú svetlo v tme.
Dosť, dosť zlé sa to celé rozohralo
pritom, čo by si čakal, čistú zem?
Hriešni ľudia mesta Pražského
udávajú rýchlosť a smer
tlkot bubnu v prastarom lese
z ktorého ostali len parky a zver.
Len vrchol ľadovca, tak ako vždy
no nemáš chuť ďalej skúmať, videl si dosť
možno je to omyl, no možno len sny
toho čo bude a toho čo sa ešte nestalo
nápady toho čo sa ani nikdy neudeje
predsa však sa toto mravenisko stále posúva
ty naberáš s ním nový smer
oddýchnutý z rýchleho zhonu
z tesných ulíc plných života
vraciaš sa tam kde si bol predtým
no zmenu, už nemôžeš zatajiť
ani sám pred sebou a anjeli
zosielajú text ďalej – posol.
Netvrdím že poznám všetko
naučil som sa, čo som sa mal naučiť
vo hviezdach zaznamenané dočasné posolstvo
znamenia v riekach, horách a poliach
pre tých ktorým je dané videnie
nech vidia a počujú to, čo sa tu deje
kalpy nenávisti započaté
nespravodlivosť pochádza od ľudí
všetci Ťa budú nenávidieť, celé pokolenia
pretože žijú v ríši predpeklia
nenávisť im vládne, nenávidia všetko
niet cesty von z tohto pekla
každý smer je zahataný, je to na Tebe
musíš sa osvietiť v bludisku ilúzie
odpoveď na otázky v starých knihách
no konečnej odpovede niet.
Každý pokračuje vo svojej ceste
do konca ostáva ešte pár otočení
kým budeme determinovaní týmto systémom
navždy obmedzení svojím pôvodom
v originálnom raji narodení
predurčení k skaze a zahynutiu
stovky temných kálp predchádzali
časom štedrosti a svetla
no útlak sa nikdy nezmenil
stúpa a klesá jeho intenzita
obrnený nebeským poznaním
kliesniš si cestu medzi pijavicami
čo zapredali by aj svoje vlastné rodiny
za kúsok hnoja, ktorý nazývajú svetom
radosti a pôžitky, predstieraná azkéza
verím že nedokážeš rozlíšiť dobré od zlého
v pléne okrúhlom, pandemóniu sudcov
nenájdeš slová aj keď si sa celý život trénoval
pretože činy hovoria za seba a tým
že si všetkým ubližoval a nedokázal sa pozdvihnúť
márnomyseľne dúfaš vo veľkosť svojho úradu
že Ťa zachráni, no nepriateľov máš príliš veľa
zasekol si sa v zlom cykle znovuzrodenia
prišla tá chvíľa kedy sa rozhoduje
o budúcnosti človeka vo svojom prostredí
zaspal na vavrínoch zlodej počestnosti
zlý obchod spravil vo svojej chamtivosti
vymenil dôveru v zradu, jediná istota je teraz
že zradí Ťa hneď ako bude môcť
žiadna autorita, jedine tá vymožená svojou úbohosťou
zničia sa nepriatelia vlastnou mysľou
démoni si pochutia na kostiach
vylížu im aj posledný špik
takto skončí zúfalec, ktorý podliakom sa stal
zo svojej hlúposti a závisti proti Bohom zbrojil
vydal sa na boj ktorý nemôže vyhrať
to nech je mu mementom svojej hlúposti
pretože o naivnosti nemôže byť reč
sám vo svojich sračkách a šťankách
utopil vlastnú cestu po ktorej kráčal
teraz úboho prosí o obrátenie
o odpustenie šialenosti ktorej sa dopustil
no nikto mu už neodpovie
pretože ani nikdy nemôže
napraviť to neprávom zobral
V miliónoch kálp, ktoré tvoria tento čas
odsúdil sa na najnižšie miesto v predpkelí
teraz len čakať môže kedy príde niekto
kto ho z tohto údelu vyslobodí
vyrovná priestor a čas a ukáže svetlo
no nikto sa toho nedotkne, lebo pošpinil miesto
na ktoré mal posadiť niekoho iného ako seba
tieto veci sú tajomstvami, ktoré treba
povedať skryte nech nádej majú len tí
ktorí sa odvážne pustia do lúštenia záhad
ktorých oslobodí ich vlastný základ
keď dotknúť sa neba a dotknúť sa hviezd
odhodlal si sa, niet cesty späť.
Stretáva sa priestor s časom
prúdy prítomnosti zalievané minulosťou
sa vlievajú do širokého koryta budúcnosti
z ktorej ani rybka neunikne ak tak len ako pokrm
pre tých ktorí na brehu lovia svoje živobytie
usporiadaný pred mnohými cyklami
sled udalostí ktoré sa musia stať
tápaš v tmách prastarého chrámu
zapáliš svetlo na ceste ako symbol
toho kto tu bol a čo sa udialo
nech pochopia tí, ktorým bolo dané málo
na porážku zlotrov čo rozhodli sa vládnuť
stále aj po toľkých rokoch si myslí že je Boh
že mu bolo dané rozlišovať ten kúsok lajna
čo nazýva sa životom toho ktorý ide po Ceste
no kto odprace zlo ktoré si vyvolal
odporný hnijúci vred čo po sebe si zanechal
na Ceste vpred nerozpoznal čo je dobré a čo zlo
pridal sa na stranu hlúposti
primitív, ktorý sa teší zo svojej zrady.
Stratený navždy tápa v nepríjemných emóciách
nadúva sa ako žaba, keď cvičí po nociach
pri hudbe z rádia dúfa stále viac
že oslobodí seba a oslobodí ľudí
no noc je mu svedkom že raz príde ráno
potom ho chladný vietor prebudí
z meditácie v ktorej rozplýval sa ako Boh
uvidí že niet už toho v čo dúfal
otočil sa okrúhly stôl
posledným je, aj keď kráľom býval.

Leave a Reply