Asteres Planetai – 19

Staré budovy, staršie ako Ty
staršie ako človek modernej doby
Cesta vlakom, na východ, cesta nikam
Mesto Fénix sa zmieta v novom priestore
do výšky týčiace sa mrakodrapy
zachytávajú hamižnosť a závisť
keď na ne pozrieš uvedomíš si
že nikdy nebudeš stáť na vyvýšenom mieste
usmerňujú myslenie do špirálovitého tvaru
zabúdaš na ne keď ich nevidíš
znova si spomínaš na to, čím chcel si byť
keď na ne nahliadneš zatočí sa svet
zabudneš, a nový kráčaš ďalej
povinnosti volajú, tisíce maličkostí
čo treba vybaviť a kam sa dostaviť
vzťahy sa lámu ako ľadovce
pod novým rádom sveta
kde pohodliu a konzumu ustúpila príroda
no tá si to nenechá, nové katastrofy
stíhajú ľudské pokolenie
noví ľudia sa stále zámerne snažia
dostať na kolená, skrotiť prírodu
equilibrium zasiahnuté, takto sa pokračuje
na nevyhnutnej Ceste ku klasickému koncu.
Stanica zíva prázdnotou, novotou a kávou
žiadny houmles, žiadny bezďák tu nemá šancu
v skle ktoré odráža slnko do ulíc
za jari a skorého rána, nevyspatý
keď prebdel si na lavičke v parku noc
kreslíš si výhľady a hľadáš lacný hotel
pre to čo prišiel si sa už udialo
ešte nevieš, že nikto ťa nechce, aspoň nie nastálo
no aj to sa zmení a už len pri prvom pohľade
si zrušený, odpísaný, ako na ľade
pohybuješ sa v ohraničenom priestore hlúposti stáda
pretože keď raz prekonáš axis mundi
stredové bariéry reality, každý závidí
nikto nedovolí Ti ani len slova povedať
pretože každý sa bojí tej sily
ktorá by mohla ho zmietnuť zo stola
zapotácal by sa, kolená sa podlomia
strach, úzkosť a hromová opona
roztiahla krídla a teraz letí
nepridávaj nič k tomu čo sa pridať nedá
vybuduješ zámok, no pravda skrytá
snaží sa presiaknuť cez vzduch a oblaky
do ľudského sveta, pokoj nedá Ti
zahodil pero a zahodil svoju svätosť
pre to aby bytosti mohli vidieť lesk
nebeského kráľovstva, no len plač a nárek
ozýva sa z prázdnych sál veľkolepých kláštorov.
Dávajú si prednosť, púšťajú sa dopredu
až každý z nich zabudol na záhadu
zabudli na Cestu a už vôbec nie
po nej kráčať, nevedno, kam Ťa zanesie
pretože pochybili vo svojich úradoch
zabudli na stálosť a panika sa vliala do žíl
teraz ako bezuzdné stádo vrhajú sa vpred
myslia si že ich zachráni ich šialený beh
no maratón sa už dávno začal
posledný bude z prvých ten čo kráčal
pretože obehol si celú zem dookola
nestačilo mu vidieť ani kus mora
teraz ku hviezdam upiera svoj zrak
tam vo výšinách a hĺbke nekonečna
skryté sú poklady po ktorých túžiš
kto by však opustiť chcel pôvodný raj
v ktorom dostatok je všetkého
muzika hraj a dievčiny skvostné
ovešané bielym zlatom a dýky skryté
za opaskom a v rukách meče
ktorými krája to čo chce
aj keď už neskoro, predsa je tam snaha
no uvidieť toto, to sa len tak nestáva
a preto v mrákotách a s úsmevom na perách
plazíš sa a myslíš si že letíš
len keď ako červ posúvaš sa milimeter po milimetri
pochopíš že konca nie je a sám na to nemáš
no neskoro bude ľutovať, keď premrznutý
vo svojej vykopanej diere na ľadovom jazere
lapáš po dychu keď nevieš sa na breh vyhrabať.
Skonal, keď robil to čo mu bolo milé
niektorí povedia že to bola hlúposť
iní zas závidia že voľnosťou roztiahol krídla
každému dala vo vienka tá istá
keď prišiel sem dole a potom zavíja ako pes
že nemá to a nemá tamto a hustý je les
a pre stromy nevidno na cestu
až slnko zapadlo a hmla si našla priestor
obohnané sú stĺpy reality peknými vecami
krásy nebeské, petardy a fanfáry
spievajú chorály a hrajú struny.
Všetko aj toto je len klam
no posunúť sa ďalej nedokážeš sám
preto zas hlavu skloníš a postupne sa preberáš
znameniami čo vo východe a západe slnka sú
v lesoch, púšti, jazerách a riekach
záhadný jazyk a simulácia ktorú spracúvaš
z plodu poznania sa neoplatí jesť
je to len vábka, púha lesť
ako zraziť a zahanbiť, zhodiť na kolená
modli sa, posti sa, pochopíš čo to znamená
len pokoj, pretože búrka je všade vôkol.
Hotel a potom ďalší hotel
prechádzka a nedorozumenie
nejaké jedlo z obchodu a svitanie
čerstvý vzduch a plno plánov
do budúcnosti, ktoré sa nestanú.
Odklon od cesty pôvodnej
odklon každého jedného
za cenu ovládnuť
Lži a polopravdy sa kopia
lož za lžou sa stáva pravdou
všeobecne rozšírená spoločenská hra
tvárim sa že som blbeček, že nič neviem
postupne sa hlupákom aj skutočne stávam
potom sa čudujem prečo ráno vstávam
vlastne, načo to všetko, len púhe prežitie
bolesť a utrpenie jediná výchovná metóda
keď už všetko zlyhalo na to aby si sa
pozrel na hor do hlbín hviezdnej oblohy
zistil že kto a čo stvorilo toto pandemónium.
Zas iná reč a zas tak podobná
zas zrada a odmietnutie pre pohodlie
utajíme všetko čo sa koná
aby nám sem nechodila šialená verbež
nikoho to naozaj nezaujíma
každý len tak aby sa spoločensky realizoval
myseľ inde, každý vlastné velikášstvo
si pestuje svoje vlastné omyly
kúpe sa v blahu nepochopenia a hlúposti
Len vlastnú myseľ nájsť a vlastnú cestu
je nemožné pre nich lebo sú v klame
v klame vstávajú a v klame idú spať
natešení a rozmrzení malými vecami
malí ľudia v malom štáte s malými snami
velikášstvo sa prebúdza pri najjemnejšom dotyku
hľadajú slávu a peniaze, zisk a pohodlie
tak ako každý, no za akú cenu, za akú cenu.
Na kríži visí memento hlúposti
no nepoučili sa masy a nepochopili mnohí
tak ďalej páchajú neprávosti a hlúposť
svedkom sú im ich vlastní duchovia ktorých vytvoria
ktorí ich zožerú a neostane kameň na kameni
pretože to čo sa tu deje nikto nebude tolerovať
ani za cenu veľkej viery alebo malých činov
ryba je chytená na udicu už stačí len potiahnuť.
Dym – havran vzlieta k oblohe
nepridávaj k Bohu nič, nič k nemu nepridružuj
čo tam nepatrí to tam nemá čo robiť
základná vec na ktorej mnohí pohoreli
takisto ako na hre hlúposti a múdrosti
ktorú stranu si vyberieš je len a len na Tebe
neustála možnosť voľby
aj keď niektoré zásadné veci sú naplánované.
Bolesťou prikovaný a bolesťou ovenčený
tŕňovou korunou korunovaný
ja sám som bol odpálený
elektrickou korunou spálený na prach
ako fénix každý deň vstávam z popola
ako drak rozčesávam krídla oblohy
vznášam sa nad krajinou a hľadám a hľadám
mne podobných, ktorých ľudia odmietli.
Podmienky doby splnené, cesty navždy zmenené
nepochopia mnohí, čo udialo sa na pozadí žitia
to o čom ty snívaš, je vykúpené bolesťou a tlakom
čo myslíš, že už ideš dosiahnuť, čo máš na dosah ruky
je tisíce kálp vzdialené, čo musel by si urobiť
aby si dosiahol poznanie nebeské,
ešte stále chceš jesť zo stromu poznania?
Teraz je ten čas použiť kľúče
Šalamúnovi odovzdať svoje trápenie
vyzývať dávnych prorokov, čo priblížili Boha
na toto malé zrnko planéty pôvodného raja.
V skrytosti – to je náš údel
posúvať hranice poznania
vybrať sa tam, kam odišlo ich len pár
zopár odvážnych a kto sa z nich vrátil
spor neustály vedú duchovia vojny
s tými ktorí už bojovať nechcú
pretože zrútené sú hrady z piesku
nový vesmír sa pomaly rozlieva
preniká starým kozmom
či človek dokáže opustiť tieto hranice
ostáva pozorovať tým, čo prídu potom
pre nás to nie je súdené je u len víno
tabak, tráva, káva a porno
pre tých čo prišli sem teraz len tak
aby úmorne napredovali a súžili sa
v kolobehu zaseknutí, Ty, čo prišiel si po nás
zas a znovu vstaň, ožívam Ťa
v tichu zober meč poznania
presekaj ilúzie mam
vysloboď tých čo prídu zas neskôr
taký je cyklus, taký je klam
toho čo bolo stvorené, program sveta
s údelom bolesti ktorá pripisuje reálnosť
dosiahnuť nesmrteľnosť, každý by chcel
prudká a strmá cesta k nej vedie
popadajú mnohí, čo štverajú sa na vrchol
bez istiacich lán poznania a viery.
Zabudol na seba on sám
pripomína sa Ti cez otvory, diery
cez kozmos ktorý spieva rytmickou piesňou
oslobodenia starých rán
vzkriesenia bolesti života
za studených decembrových rán.

Leave a Reply