Asteres Planetai – 7 – Shaman

Zvuk bubna duní, napína sa realita
blana vibruje pod tlakom paličky
otvárajú sa brány poznania
tisíce rokov stále tie isté cesty
rovnaká mapa duchovného sveta
prelínajú sa piesne do neznáma s hmatateľným
prilieta orol, vrana duchovní spojenci na prastarej ceste
hlbokým zeleným lesom vedú vlhké chodníky
vlk, medveď pristavia sa, divoké zvery
ochočené posvätnou prácou, ich duchovné obrazy
sú nimi samými v temnotách bolesti
praskajú starobylé kosti, runami pokryté
priestranné jaskyne s textúrou kameňa
vnára sa bytosť do sveta ozvien
tieňom sa stáva v skutočnosti tak ako vo sne
príbehy sa hromadia, vyťahuje ostne
zo zabudnutých ľudí, nemôže si vyberať
koho sám pozve a kto k nemu príde
v extatickom tanci, odpadáva emociálna záťaž
zo seba robí šaška, len aby mohla spávať
pieseň znie, pieseň o sebe v krajine divokej
s kým sa má poradiť ak nie len s tieňom
poradcom duchovným čo sídli vysoko
nad korunami stromov, vyššie v oblakoch
nový svet poznaný, zas o kúsok bližšie
kúsok po kúsku napreduje na ceste
spieva a hasí plameň hlúposti
rozprávač tajných príbehov múdrosti
kde našiel sa nejeden svetom zmorený
chorobu vyliečil, ťažkú ranu duše
že prišiel príliš skoro a neskoro prišiel
jaguár, čierny panter v krajinách exotiky
hrajú sa z lianou, surovým otvárakom
desivé scény pomaly vstrebáva
nie je to vždy detská zábava, takto sa hrať
smrteľnú hru, na žiletke tancovať
preklenúť spoza opony, priniesť nový svet
dary o ktoré nikto nestojí, no aspoň nejaké
kto tomuto dnes uverí, možno má v srdci cestu
pohnúť sa dopredu k temnému lesu
vzácne kamene a rôzne božstvá
zabudnutých civilizácií znovu kriesené
nech prinesú úžitok bádačom, ktorí
nenašli vo svete reálnom to čo mnohí
považujú za šťastie a cieľ života
tak krúti sa had do seba zakúsnutý
tajomné cesty prastaré lemuje krv a bolesť
horror sa vzpína, jeho údy temné po tebe chniapu
strhnúť ťa dole, bo bol si nepozorný
spojenci utiekli ostala voda
z ktorej sa nedá piť, je to smrť sama
už len posledný nádych a výdych
nemôžeš sa už zobudiť z hrozného sna
ktorý spustilo to pradávne tušenie
že nielen to čo je cítené, videné
je pravdou odvekou v mystérií sveta
nové objavy a cesty boli zatarasené
obrovské prekážky a duševné úsilie
na postup, na prežitie, po malých častiach
odkrývaš čo bolo napísané
proroctvo na zemi tancujú bohovia
vo vesmíre bohov niet, zabudli na teba
obrovský stvoriteľ, čo stále mení človeka
mení mu teplotu, mení mu prostredie
zvyky a obyčaje, ľudovú múdrosť
aj múdrosť kráľov a vodcov podlieha zmene
vesmír sa točí, ty stále na hrane
úzka je cesta, nedá sa po nej ísť
zastali kone, psi začali brechať
blíži sa úsvit nového dňa, celú noc si tancoval
za zvuku rytmickej hudby, prastarý obrad
zrýchlený, vsúkaný do toho čo je málo
čas diktuje svoje sústavy, praská nebo
rozbíja sa skala, rameno sa vykĺbilo
smrtka sa rehoce, že prišiel jej čas
temná je krajina v nej veľký vládca
uzurpuje si moc nad nebom a zemou
praskajú prastaré putá dôvery
jeden druhému koleno prestrelí
skončili sa najlepšie roky, teraz čas vlka
čas pomsty, nový svet, nová rovina
temnota sa so svetlom prelína
lož, zisk, chamtivosť, spodina
bez kultúry, bez cnosti spolu sa radia
o tom ako ovládnuť čo najviac raja
krajinu nebeskú čo dáva rosu, sladké ovocie
znovu by chceli mať, celú len pre seba
nech davy ich budú oslavovať, meno nech nikto nezabudne
takúto nesmrteľnosť vyvolili si, a ja chradnem
vo svete bez viery, bez techniky, ľudia sa plieskajú po sebe
ako ryby vyvrhnuté vlnami na pobreží, žiabre sa dusia
vyrojili sa démoni z jaskýň, Satan sám vládne na svojom tróne
obráť to bubnom, Lucifera vyžeň kadidlom
zober si peniaze za svoje umenie, čo bolo ti dané
to musí byť naspäť vrátené, vybojované
koľkí už položili za nebo život, načo aj žiť
keď v pekle si každý deň, čo tu mám hniť
čakať na ten spásny deň, keď bude tu lepšie
pomaly odvíja sa príbeh civilizácie, pomalšie ako
jeden storočný život, čo padne tu za to
aby sa mali tí čo prídu po nás, aspoň o trochu
lepšie a vznešenejší bol ten obraz stretu
hologram prenikajúci od stredu galaxií
za hranice vesmíru, tam sú tí siví
umučení sprostým stádom, čo chcelo vidieť krv
lebo stále sa mu máli, až keď dostaneš poriadne po pysku
naučíš sa prijímať tvrdé rany, keď oheň ťa popáli
bez tohto procesu skúšok a testov
nebudeš ukovaný vo vzácny kov
zahoj si rany a potom znova vstaň
priblížil sa čas posledného súdu, ten súd je teraz
kedy každý je podľa svojich zásluh preusporiadaný
o tomto v podsvetí krákajú vrany.
Farebné ryby a delfíny, žraloky a medúzy
vedú ťa dole do kryštálovo čistých svetov
zabudnutých ľudstvom po tisíce rokov
odhaľujú pravdy sveta, poznanie ťažko vydolované
núti ťa to stále rozmýšľať a prehodnocovať to čo sa deje
skáčeš a tancuješ v extatickom tanci
v smrteľných víroch, predsmrtných kŕčoch
bojuješ na svojom kúsku mysle
o prežitie ďalších ľudí, ďalších svetov
zabudnuté kláštory zaprášených bohov
ku ktorým sa klaňali masy, roky ležali nedotknutí
ostali len oni z dávnych civilizácií
groteskné tvary nádeje primitívnych ľudí.
Múdrosť a rady si bežíš vypýtať do horných sfér
tu sídlia rusalky, elfovia, oblaky a anjeli
tu sídlia mudrci, ktorí sa tu udomácnili
čo neodišli za vesmír tisícov kálp
stále tu riešia svoje abstraktné úlohy
v príbytkoch svetla sa radujú z hry
divadlo sveta im leží pri nohách
nevedia už kedy odišli a či sa majú vrátiť
Tešiteľ je vo svete, no opravdivá scéna
ľudstva sa ešte neodohráva, zatiaľ sa len čaká
či príde niekto, či dá niekto povolenie
preklenúť to čo je stvorené, ostať navždy
v tomto svete prízrakov, tieňov a ilúzie
veľké mestá tu majú svoje odrazy
veľké národy ako vlny sa rozbíjajú o skaly.
Koža zvieraťa napnutá na drevený rám
kus zeme a prírody ťa odnesie na svojom rytme
do hlbín ďalekých, ak vytrváš posvätné poznanie
ťa neminie, zakúsiš múdrosť odvekú, no neuspokoj sa stým
vyššie poznanie stále čaká na odhalenie ducha
kto raz zakúsi moc, ovládnutie seba
nechce už zísť z cesty lebo márnosť nad márnosť
sú bežné veci, ktorými sa okrášľujú davy
načo je ti milión drahokamov a cenné veci
keď aj tak budeš len prach, na prach sa obrátiš
tak ako každý z nás
Pán Smrti – veľký vyrovnávač života
napraví tých čo prejdú cez jeho koleso
rozmliaždi kosti a šľachy tých ktorí boli silní
napiť dá smädným a najesť hladným
navždy uväznení v ilúzii zrodenia, tam sa stretnú
tí ktorí sa dlho nevideli a mali sa
rozídu sa tí, ktorí celý život boli spolu
v tomto obrovskom kolese ilúzie a snov
každý je zmenený, koleso sa otáča neustále
aj kým my blažene spíme, trpíme a zúfame si
koleso sa neustále točí prijíma a vypľúva duše.
Cestuješ do starých Hôr nazbierať nové kvety
vidíš tu silný zbor, zemské deti
každý sa chce stať pánom samého seba
no poznanie pravé sa stráca v tanci sveta
cvičenia duchovné, formácia skrúteného stromu
udieraš do skaly, nové veci majú novú formu
prastaré kecy ako oblažiť vyschnutú dušu
stále ti nestačí, si odhodlaný to prekročiť
vzlietnuť na slobodných krídlach a vidieť kus sveta
kde je tá pravda, kde žili tí, čo sa odvážili hovoriť
o tom čo nikoho dnes nezaujíma, o tom čo nevieme
posunúť sa na nové územie
obsadiť padajúce mesto – boží štát
osvietiť hradby, znovu vybudovať steny a domy.
Oprieť sa o silné rameno starých bohov
opustiť samotu mesta a prijať samotu ústrania
každý na vlastnom ostrove, každý žije pre seba
vo veľkom mažiari spoločenstva sa drtia predstavy
kto koho môže prekliať a zachrániť
ublížení volajú po spravodlivej pomste
tí čo zaspali na vavrínoch na svojom poste
trasú sa od strachu o svoj biedny život
zachrániť si tvár aj za cenu zabitia
hocičo len nech pravdu nevidia
že spravili veľké chyby a hriechy
kto im ich zmaže no stále tuhšie sa povrazy sťahujú
nikto sa nezmôže na to aby ti rozbil papuľu
nikto si nebude špiniť ruky s takým odpadom
no niekto sa nájde kto skenuje ťa zrakom
divokým bez akejkoľvek hanby
a tak ako ty si rozsieval zlo a nedôveru
tak príde určite niekto komu sa to neštíti
zobrať ti pochodeň, zadupať vlajku
ozbíjať, pokoriť, odťať hlavu
neskoro pre teba už, neskoro je
nemáš žiadnu šancu, lebo si sa odklonil
a cesta späť, zatarasená je.

Leave a Reply