Asteres Planetai – 8 – Drápy draka

Roztrhané črevá, nemôžeš sa nadýchnuť
pnutie spôsobuje bolesť, výstrely chladnej hrôzy
v mozgu sa odpaľujú neutróny, víchrica skazy
neprežiješ jediný deň, stále rozdiavený dravcami
upíri krúžia okolo krku, chcú uhasiť svoj smäd
nepomáha príroda, relaxácia, nemôžeš sa sústrediť
v hlave ti duní, podlamujú sa kolená
zdrvený na prach prežitkom sveta, odopína sa vedenie
nevydržíš ležať, musíš ísť naspäť po svojich stopách
hľadáš ten správny priestor, ten správny čas
neskoro je na záchranu, musí sa konať
divoký, voľný jastrab sa chytil do siete
vykonávať akúkoľvek činnosť je podsvetie
prosba o úľavu ostáva nevyslyšaná
roztápa sa ľad a odhaľuje tvrdé skaly
na ktorých si rozmliaždiš telo, vytečie mozog
vnútornosti sa skrúcajú, do seba sa vtláča
realita padá zlomená na kolená, ostávaš bosý
bez akejkoľvek nádeje, bez milosti
vrhnutý do spárov odporného Lucifera
jojo na motúzku skáče hore dolu
nezastavíš prívalovú vlnu odporu
hnus ľudskosti, trhá kosti, nedá sa tváriť
že len les je a to je to miesto útechy
pretože príliš veľa je ľudských stavieb, obydlí
príliš veľa hmyzích dier do zeme vyhĺbili
komunistická architektúra krája sny ako maslo.
Roztrasený balíš si veci do ruksaku
pár základných vecí, na čo je ti jedlo
a snažíš sa ísť niekam preč, niekam ďalej
všetci ťa sledujú s vyľakaným pohľadom
divoký pohľad, divoké myšlienky, posledný hon
stále chceš utiecť no niet nikde úniku
padáš únavou na lesnú lúku, odpočívaš
takto by si mohol až pokiaľ by neprišla spása
no tá nepríde, v lese stačí báť sa.
Hodíš sa do potoka, kúpeš sa v toxickom Dunaji
smejú sa ti dákini, že čo si to napravil
šialené zvony kostolov, prepnutí ľudia
ležíš na chodníku, je ti to putna
vezieš sa za mesto, do lesa temného
stretneš tam nočnú zver, diviaka pokojného
rána sa ešte dajú, no keď príde noc
vlkodlak sa derie na povrch, vyje na mesiac
nezastaviteľný prúd cez teba ide
nemáš však koncept, nevieš to spracovať
nie je čas ležať a oddychovať
je čas ísť ďaleko, preč od týchto ľudí
preč od miest, ktoré sny zbúrali
smäd nezahasili, no nenájdeš nič
prázdnota na prázdnotu, lesy len ďalšia ilúzia
v tomto nekonečnom vesmíre sme tu my, ľudia
čo pachtíme sa denne za našimi predstavami
zlámaný kolesom, tanec sa len začína
bolesť každodenná, knihy ťa nezachránia
horúčka odveká, keď stratil si niť
oni ju nikdy nemali, začali hniť
neboj sa, tento svet, machinárium
len na príťaž je, nové ultimátum
sťahuje sa slučka okolo krku
poslednú cigaretu si nevyfajčil, podliehaš ľudu
podliehaš skaze a na obzore svieti nápis
veľký neónový – hovorí zase
o tom že musíš odhodlať na cestu
no démoni a temní príživníci chcú ťa zastaviť
odmietaš to, čo mohlo by ťa zachrániť?
Bez kompasu v tejto pavučine lží
čo sa ťa dotkne, to okamžite vyschne
zem dýcha, dvíha sa nahor a nadol
nikto ti nevezme tento pokročilý zážitok
ani záplavy hovien, čo postavili sa proti
všetkému čo mohlo by oči otvoriť, skaziť
ich dokonalý konštrukt apatie a snáh
nádejí, pocitov, tápania v nočných morách
bezvýsledne, bez akejkoľvek hmatateľnej zmeny
myslenie otrocké, činy odporné, duch pokorený.
/
Zavrieť chcú, zničiť a ochrániť seba
vedomie že ešte niečo je na tejto zemi
niečo nevyslovené, čo ostáva stále na špičke jazyka
ničo čo objíma každého nech je kde je
čo smeruje za cieľom svojím, ktorý nepochopíme
kade sa uberajú cesty spravodlivých, vo svete ich niet
odišli ďaleko, do hôr, do púšte, tam pôvodný svet
aj to sa pominie, nebude viac žiadneho miesta
kam by si ušiel pred pekelnou páliacou skutočnosťou
že z tých slov a viet, ktoré majú ovlažiť všetkých
ostane prach, popol a šialené vedmy
budú sa biť do pŕs a kričať Boh je veľký.
Drak ťa chce polapiť, z úst mu ide plameň
vyrvať ťa zo spárov zamotaných ramien
z údelu ktorý kráčať máš, no neutečieš
koniec je nádejam na lepšiu budúcnosť
koniec veľkým snom, srdcervúcim drámam
nadišiel čas draka, on nepustí ťa ďalej
ďalej je len smrť, nekonečná aleja
stromov ktoré zasadil niekto tam vysoko
nedá sa uniknúť z ciest ktorých nebolo
z chodníkov nevyšľapaných, všade len bolehlav
rútiš sa kolmo dole do priepasti
beháš ako šialenec ktorému pustili žilou
zastaviť tok informácií čo sťahuješ z vesmíru
roztrhnúť ochrannú dementnú bublinu
svetskej každodennosti, naivity a hlúposti
ochranná atmosféra sa stále stenčuje
nastáva čas pekla, už teraz predpeklie
nikto nedbá na varovné signály, každý len zbesilo
do rytmu bubnov a hľa pozeraj:
nie si to ty kto padá zo skaly vysokej
hromada ľudí tancuje do piesne prekliatej
nie si to ty komu roztrhajú svaly
rozmliaždia kosti, prerežú žily
sú to tí ľudia, tie staré sily
čo odnesú to si navážili, zobrali na plecia
a padajú dole z útesu so strašným krikom
zabudli na seba, počujú omamnú pieseň
pieseň smrti ktorá sa volá zvykom
sociálnym konštruktom vo svete foriem
rútia sa dole hlavou, nik si nevšíma druhého
každý len to svoje, bojuje do nekonečna
neodváži sa zdvihnúť hlavu a pozrieť sa okolo
príliš veľký risk, aj tak už je neskoro
cestu im udáva a smeje sa Pán Smrti
hádže ich do pekla, ešte sú na to hrdí
že neustúpili múdrosti, čo mohla by ich zachrániť
udatne bojujú so skrytou realitou
s tým druhým svetom, čo život by im vdýchol.
/
Chytajú ťa do pasce svojej nevedomosti
netušené manipulácia pod zámienkou radosti
doplna sa nabažiť života, zomrieť starý
a plný sveta, za každú cenu, na úkor teba
volajú, kecajú, ohováračky malomestské
plný pýchy a sebavedomia, malé deti
každý využije príležitosť, hneď ako ju má
nikto už nemyslí na celkový obraz
každý slizký had, jašterica, dikobraz
chce ukojiť seba vo svojom egotripe
túžiaci po moci, niet pomoci
každý si zožne, čo zaseje.
Spútaný svetom, chytený do pasce šakalov
skončil sa tvoj príbeh ostalo po ňom len málo
odteraz navždy zomretý, premenený na ducha
démona skazy a pomsty, ktorým nič nepohne
zaživa pochovaný, každý je sám zo sebou spokojný
ako sa mu zadarilo odvrátiť to čo malo prísť
teraz navždy v malosti budeš sa brodiť
mikroproblémy nafúknuté do veľkosti sveta
nad hlavou sa lámu pramene vlasov
zachytili čas, pevne ho zovreli
my sme tí, ktorí sa pokorili, padli a zomreli
bez známok života s kamenným srdcom
pozeráš vôkol, krajina pustá
prebehlo leto, ohnivá žiara, ostala púšť
lejak neprichádza, na šírej stepi
preháňa sa mŕtvy duch, si to ty
zabudnutý svetom, odsunutý ľuďmi
nemali dosť času, teraz rýchlo k Pánovi Smrti
nedopriali si myšlienky, nemajú kapacitu na to
niečo prezrieť a uvidieť za to
na prvotnú príčinu toho čo bolo
lapajúc po dychu v premenenej atmosfére
lovíš ich len tak, zo zvyku, už je po premiére
nekonečného okamžiku ktorý ťa sťal
hladný duch navždy, už sa nezmiloval
ľadové srdce a na srdci kameň
vyschnutá rieka, bez vody horský prameň
pastviny života zožrali kobylky a plieseň
nestúpaj na ducha, ktorý prináša ti pieseň
padlí anjeli sa po zemi vlečú
ťažko je im pozerať na zmar okolo
na tých čo zabudli, čo sa stalo, čo bolo
a jasajú od šťastia nad hodeným kusom chleba
vyrvatým z rúk Satana, pána démonov
tými ktorých zavrhli, lebo sa nehodili do ich plánov.
Presne vymedzené pole svetla
do posledného spočítané všetky výdavky
zapísané do knihy bytia sú tvoje nadávky
slová čo vyriekneš za alebo proti
no mladé telo chce sa rozmáhať
rásť a obsiahnuť celý kozmos
vesmírna brána sa otvára, prúdi odtiaľ chlad
jesenný vietor, a mrazivý dážď
na vysokých kopcoch skáče si kamzík
ty ho chceš dosiahnuť, objaviť skryté žriedlo
musíš vykopať studňu do útrob zeme
aby z nej niečo vytieklo a uhasilo smäd
po pradávnom poznaní, ktorého už niet
po cestách havraních čo obleteli svet
nestál si za to nikomu, ani len za facku
radšej zbaviť sa ťa, špina, čo chcel niečo zmeniť
zabudnúť na vojnu a postaviť sa dopredu
veliť šíkom, utlmenému národu
namiesto toho dostaneš teplé miestečko
v podsvetí, v pekle budeš omieľať stále to
čoho nedotkne sa žiaden seriózny človek
že nezastavíš vlny príboja, iba ak skapeš
spolu s nimi všetkými neostane po tebe nič
je mi to však jedno, aj tak po mne nič neostane
musím tu a teraz, potom je mi ukradnuté
že bol tu niekto ako kráľ sa dnes nenosí
útržky hovorov zaznamenané, kto s kým si klábosí
že zahynie ľudstvo je už dopredu dané
a ak sa podarí tak môj bude podiel
aj keď som nič nespravil pre to, taká som sviňa
ako každý druhý, tak nesúďte ma
súdiť ma môže jedine Boh a ten je milostivý
lepší jak ľudia, hnusí, siví
takto rozmýšľa každý koho dnes stretneš
keď sa to zmení, uvidíš, zvädneš
nebude pre teba už nikdy viac miesto
v kráľovstve božom, keď vedome
zachoval si sa ako sviňa preto
aby si si zachránil tvár a potom sa rehoceš
ako dobre si to spravil
keď brata si zničil a odpravil
navždy ho bude páliť tvoja hnusná zrada
no nespraví nič, prečo by zabil brata
vesmír sa postará o zmija ako ty
špeciálne miesto pre nich, keď z pravdy
si robia teplé miestečko obdivovaní inými
slabomyseľný had sa pridal k svojim
svine sa tešia a navzájom si režú hrdlá
taký je osud hajzlov, čo na iných nehľadia.

Leave a Reply