Asteres Planetai – 9 – Úsmev

Telefón, podpis situácie, výjazd, vzatie problémového jedinca
rýchly výsluch, bez akejkoľvek bázy, uzamknutý na oddelení
pološialenci sa prechádzajú po chodbách
vyziabnuté a zničené tváre, pokrčené desom
a novou skutočnosťou bezprávnosti
bez poskytnutia vysvetlenia, osočovanie
vzatie základných ľudských práv, tu sa človek nenaje
ľudské príbehy, osudy jedincov uzamknutých
odrezaných od sveta, nedobrovoľne hospitalizovaných
potláčanie kreativity, seba a ľudskej existencie
démonizovanie pôsobenia ducha, chorobné peniaze
prachy za prácu, pre spoločnosť, vyvrhnutých z davu
za tých ktorí chceli niečo povedať no zbláznili sa z tlaku
ktorý na nich vyvíja moderná doba plná démonov
pašujú piko do ústavu v trenkách Rómovia
za postel a teplú stravu, oddych na lôžku
vydedenci, ktorým kráľovstvo božie bolo vzaté
za to že robili to čo ktorýkoľvek iný
šialenci vonku za bránami sa rehocú
mädlia si dlane, ako dobre sa zbavili sráčov
čo skočili na pekné reči o mentálnom zdraví
kecy za ktoré sú platení psychológovia
šarlatáni čo vedia plávať v letke žralokov
svine čo chcú sa ťa zbaviť: “oddýchnuť si trochu”
jebnutí ľudia čo zradia aj vlastnú rodinu, vlastnú matku
tu končia mladí aj starí, čo dovolili si myslieť
v kreatívnom suchu hajzlov odvážili sa niečo povedať
zmätení novou realitou útlaku a nemožnosti
niečo povedať, nejako sa obhájiť.
Tu nocujú vlkodlaci a prebývajú víly
čo nikomu neublížili, nikoho nezavraždili
nebodli do chrbta svojich najbližších tak ako iní
čo voľne sa pasú, žerú do sýtosti z dlaní života
toto je pravda a realita zla, démonickosti ľudstva
tu odstavení všetci nepohodlní a neurčití
zabití navždy pred svetom pokleslí, odsunutí
tu končí sa príbeh detstva
tu začínajú všetci, pre iných je to konečná.
Na hajzli si šľahajú peko do kábla
zamotaní v zostupnej špirále
elektrický úhor kúše do žily, predlaktie stiahnuté gumou
tu pije sa káva s alkoholom a peťom
vyziabnuté kostry, hladní démoni nedostanú nažrať
tu sa máš “upokojiť” a “oddýchnuť” si
v tomto novom, rozšírenom bojovom poli
v tomto zákutí kde sa všetko mení
hraje farbami bez farieb, zvukom bez hudby
dezinfekciou smrdí tu, chcel by si?
Budeš sa celý život triasť a vyhýbať sa miestu tomu
Radšej urobíš poriadnu pohromu
zdvihneš vietor a rozdúchaš víchor slov
len aby si neskončil za mrežami
kde pár poslov sa snaží doručiť nechcený dopis
doba sa pohla, tak už nespi
v náručí človeka padajú k zemi na kolená
keď si bol zrazený k zemi je na čase sa modliť.
Staré, neutrálne knihy na čítanie
hodina telky denne, lieky pre politických väzňov
stále živé v pamäti prenasledovanie dobra
odmietnutie spoločnosťou, najnižšie priečky
odpad spoločnosti, handra na zametanie smetí
tí, čo chceli sa hrať, jebnuté deti
prefetované mozgy, príliš dlho v mikrovlnke zavretí
žrádlo pre tých, čo si prihrievajú polievočku
nemôžeš uniknúť z depresívneho osudu
ani rozrezanie žíl nie je absolútna záchrana
skončíš, tu, kde vstávať musíš zrána
systematický program ti má dodať režim
trápne kecy o tom že sa to časom zmení
nikoho netrápi už nič čo sa vnútri deje
dávno zatvorené sú tie brány poznania
výsluchy, vyšetrovanie, paranoie každodenné
nauč sa chodiť vo svete podvodov a lží
prázdnych snov a medu čo trú ti okolo úst
vytriasť, vypáčiť zlatý groš, kto by im platil
ak nikto by ich nepotreboval, aby sa niekto stratil
na chvíľu do ústrania do predpeklia samého
poslali ľudí, neobzerajú sa späť, lebo tam nič
len vyhasnutá, vybielená, prázdna krajina svedomia
Boh daj, nech sa raz minca otočí a tí čo sú teraz otroci
budú ťa viesť z temnoty sveta na svetlo
ak potom sa otočíš tak je dobre, ak nie tak len Boh vie to
že neni už záchrana na polovicu tvorstva
prehnili a zdochli, tí čo mali poslanie.
Presúvajú ťa na iné oddelenie
tam nemohli ti pomôcť a bol si ešte príliš mladý
veril si démonom v plášťoch, plní sú zrady
a prachov a stálych platov verejného zdravotníctva.
Skúpa je na slovo, falošnica, čo odprevadila ťa do smrti
Ideš niekam doprdele za mesto vezú ťa
nadopovaný ukludňovákmi, tak ako to máš rád
tam podpísať zopár papierov, medzi inými ten
ktorý ťa odsúdi na večného ducha, na večný tieň.
/
Ráno skoro vstávaš spolu s ďalšími nešťastníkmi
pojazdý doktor Smrť chodí dvakrát do týždňa
sadáš si do malej, tmavej miestnosti o piatej ráno
slnko ešte nevyšlo a už nikdy nevyjde
Ľaháš si na lehátko, dávajú ti železnú čelenku
počítajte do tri, zaspíš a zobudíš sa nikdykde
Zobudíš sa niekde zvalený na nemocničnej posteli
presunuli ťa, prekotúľali a nechali tam
nevieš kto je kde, čo je čas ani či si sám
vedú ťa niekam, nemáš potuchy o ničom
vymazaný, systém zresetovaný elektrinou
navždy zmenený, začal sa nový život
v ktorom už je len jediné východisko
to posledné veľké zarovnanie brázdy.
Teraz však tma, či svetlo, či tieň
všetko je jedno, zabudol si na veľa
kto si bol, s kým si chodil, koho máš za priateľa
nevieš si spomenúť ani len na svoje meno
ako si sa sem dostal, no to už je jedno
a chcú ti dať ďalšie, liečenie, terapiu
jebnutí doktori bodaj by zdochli
čuráci čo na tomto si robia kariéru
budúcnosť ich pekne odsúdi, už teraz sú cringe
jebnuté ľudstvo čo toto dovolí
dobrovoľne takéto pičoviny hovoriť
trepať bláznom do hlavy ďalšie bláznovstvá
odpraviť, zastreliť týchto zmrdov lekárskych
nemajú rozumu diabli v bielych plášťoch
mal by ich niekto, zastrašiť, zastaviť
no nikomu sa nechce rozoberať farmabyznis
príliš veľa je v stávke, príliš veľa prachov
ego zaseknuté, zavlažované eurami
posledný anjel smrti vznáša sa ti za pätami
démon pekiel, Lucifer sa ti smeje do tváre
že nezmôžeš ani hovno proti tejto mašinérii
obchodovaniu s ľudskými telami a dušami
novodobé zlo, tak si si to nastavil
takéto sú skúšky tých, ktorých si napravil.
Mestské krysy sa ukrývajú pred dlhmi a povinnosťami
Bezďáci hľadajú posteľ, teplo a stravu zadarmo
každý tu má niečo na rováši, ale kto nie
nech prvý hodí kameňom do mňa
nezapojené žriedla kreativity prúdia
chaotické odkazy, plač a nárek
v divadle sveta zviera had svoje svaly
napína telo ranený jeleň čo skončil v pasci.
Tam kde iní končia, tam my začíname
prázdne hlavy a prázdne dlane
Bez ducha odsúdení na večnú skazu
v hľadaní strateného času.
Šialení svätci s bibliou v ruke
kážu o ľudoch, to čo len príde
vizionári ktorým zobrali pohľad
hladní a smädní duchovia, čo zmeškali obrad
telo Božie je dnes na dennom menu
kto mi to zakáže ošukať vedmu
kto mi dnes zas zoberie môj nárok
na pokojný život, bezsenný spánok
namiesto medu trest, čo som si nezaslúžil
Boh bojí sa tých, ktorých bezprávom odsúdil
že trest príde lne na jeho hlavu
iróniu zla osudu máš vnímať, hlúposť davu
Toto je naozaj také bez pointy
bez poučenia, múdrosti, žiadne finty
len drsná, krutá pravda, surový svet
realita zavrela svoje ústa, teraz hľadí
čo napáchala ako zvíjajú sa davy
mravenisko sa hmýri všetko ďalej pokračuje
tajní agenti stále sledujú svoj cieľ
no nie už teba, na to už nemajú čas
priority sa zmenili, ostalo púhe prežitie
vyvolávaš tých, ktorí by chceli stlačiť spúšť
zo strachu sa každý uhne, to čo ti ide z úst
sú samé básne pekla, pretkané nebom.
Šukajú jak o život, jak zmyslov zbavení
tí ktorí boja sa večného zabudnutia, smrti
smrteľnosť sama dáva si pozor na to
aby nebola odhalená okom nehodným
Realita je ilúzia pospájaná túžbou prežiť
keď odíde táto túžba ostáva nahá
potom vidíš že každá ľudská snaha
je len odrazom tých snáh ktoré boli predtým
zvečerieva sa a ja už dlhé noci nespím
budím sa zo sna z jačaním v hrôze
Pán Smrti mi ukazuje svoju vlastnú podobu
Čisté zlo a peklo slúži národu
na to aby sa pozdvihol z úžľabiny podsvetia
oprášil svoje šaty a uzrel človeka
opravdivého tvora ktorý kráča svetom
niektorí majú zakázané ho vidieť
aj keď ho zahliadneš, nebudeš si nič myslieť
on ti je záhadou stále nad tým dumáš
no nepríde nič, tak aspoň tu máš
popis, ktorý zavrie ti hubu a nebudeš škriekať
aj tak to nebude čítať nikto len ja
a tí ktorí cez omňa kráčajú cestou dunenia
pustým chodníkom bez ľudí a bez krás
kde odhalené bolo nebo pre tých ľudí z más
ktorí majú aspoň štipku nádeje zachrániť sa
pred koncom smutným v kolese znovuzrodenia.
Toto je balada pre tých ktorí sa zachytili v pasciach systému
ktorí nikdy neodstali šancu povedať svoj príbeh
pre tých ktorí sa stratili na okraji, pri mestách a na perifériách
zabudli na nich davy a zabudli na nich Bohovia
tí ktorí každý deň stoja pred tou istou dilemou
pustiť sa v prúd osudu s roztvorenou náručou
alebo mlčať navždy ako hrob, ako testament zla
ktorí páchajú ľudia na ľudoch v mene úľavy
za špinavé peniaze na luxusný život strednej vrstvy
Keď Boh sa neserie a už vôbec nie tí čo mu slúžia
rázcestie do duše vyryté, hanba sa rúti do seba
odpadlíci ktorí nemajú často ani na chleba
duchovná púšť a vietor im do tváre ženie piesok
cesta pokrytá prachom na ceste nikto iba ona
posledná dáma, ktorá všetko zrovná
a potom malý chlapec ktorý dá zabudnúť
na zlo a lži čo sa udiali
keď ľudia chceli zbohatnúť.

Leave a Reply