Asteres Planetai – 5 – Boj

Laserový lúč vesmírnej zbrane ukrytej na mesiaci
rozrezal zem, zrušil satelity
navigácia nefunguje, internet vypadáva
nastáva čas temna, toho čo sa každý obáva
čas vlka, veľkých svalov
začína čas súženia, ďalšia kozmická vojna
dokázať si, že na to máme
zabrať zdroje a územie
hoci vo vesmíre je všetkého dosť
no je to neprekonateľne ďaleko
tak ako ďaleko je možnosť
znovu nastúpiť na loď
no myseľ vedúcich kruhov
bola zabratá diablom
posadnutí úspechom a slávou
vnútri trasie sa strachom
zahníva jeho duša, obyčajná sviňa
bez charakteru, bez okolkov
odporný hnisajúci vred, na tvári spoločenstva
opantaný démonom, vedený Diablom
Satan, Belzebub, Baal, Mefisto
zmocnili sa ho okamžite ako dostal malú moc.
Všetko poznanie sveta je stále málo
pomaly odkusujeme z načatého chleba
v pohári mnoho vody neostáva
opojné víno je takmer dopité
zem sa skrúca, stoná pod náporom
atmosféra sa stenčuje, vystupujú toxické plyny
zahrievajú túto guľu z hliny
mŕtvi sa v hroboch obracajú, kvília duchovia
kde sú všetci tí, čo hovoria že to zastavia
generál sediaci vo svojom kresle
myslí si že je nad vecou v rukách má moc obrovskú
vyhýba sa konfrontácii s Pravdou
radšej si stavia svoj hrad z piesku.
/
Odvšadiaľ ma vyháňajú
každý ti chce život sťažiť
najlepšie zrušiť, odpraviť, zabiť
démonickými silami posadnutí, dali voľný priebeh
zlotrovi, pánovi Pekiel, ktorý sa smeje tvojimi ústami
rozškľabená papuľa, ksicht skrútený poznaním
že nikdy nevyhráš nad démonom, ktorý sa v tebe usadil
odpraví ťa do Podsvetia, slabomyseľný
nakoniec tam aj patríš, keď vyhováraš sa
svoje činy ignoruješ, ženieš sa stále dopredu
za tým čo ti robí dobre, za vidinou zisku slávy
tu skončili mnohí a nikto odtiaľ neunikol
keď démon nakazil tvojho ducha a ty si si to nevšimol
Boj je len náuka ako sa ochrániť
nemáš o tom ani len páru
všade vidíš len samochválu
pokorne trpia všetci tvoje rozmary
no príde deň kedy bude treba zaplatiť
dlhy si robíš, každým dňom a úsmevom
na konci svojej cesty už od začiatku
plný výhovoriek, nepochopenia a útlaku
vyhasnuté telo bez duše
kto zaplatí dlhy za teba, tomu neujdeš
odporný mrzký, démoni sa z teba smejú
najnižší poskok, kožu si nezachrániš
svaly ti budú trhať z tela tvoji nasledovníci
smej sa koľko chceš, už teraz si mŕtvy.
/
Betónová budova v brutálnom štýle
tam chodím sa vzdelávať poznaním systému
tu každý vidí len problém, dilemu
ako ti sťažiť už tak ťažký chod
Sklenené dvere a príliš malá nástenka
reklama doby, čo dala ti doba do vienka
vo víne je pravda, a vinní sú všetci
tu budujú nových ľudí moderní veštci
nikto tu nemá záujem niečo spoznať
plat dostáva za to že prejde osnovy
to malé extra vytlačené zo seba
medzi riadkami je stále tá istá veta
nenechaj sa zničiť povrchnosťou sveta
lebo ťa stiahne dole do pekla
vedomie nemožnosti vystúpiť z kruhu
pridaj svoju zmorenú ruku k pluhu
zatvor oči a napreduj rovno
inak ta oslepí svetlo hviezd
a padneš pred nimi na kolená
veľkosť nesmierna neprebádaná
ktorej sa nedotkneš ešte tisíc liet.
Tichá telocvičňa, dočasný kláštor
hodnôt boja a zbytočného krviprelievania
tu cvičíš sa v umení ochrániť
spacifikovať a ublížiť, za cenu potu
odrenín, zlomenín a roztrhnutých úponov
bolesť, ktorá ťa núti vstať a pokračovať
techniky zložité, získané jedine každodenným
tvrdým trénovaním inštinktov a svalovej pamäti
vlci a medvede tu zaháknutí v sebe
snažia sa prežiť každodenný boj
len tak si chodiť po ulici v pohode
v kľude sa rozprávať s každým kto príde
za cenu odomknutia tajného poznania
kto siahne na mňa, zbytočne pôjde dole
nedovoľuj si chlapče na moderného samuraja
najhoršie je keď vytiahnu nože
zmrdi svetom skúšaní, na duši hlboký kráter
kto koho zavraždil a kto sa tomu vyhol
na koho si sused vyskočil a skončil zle
o tomto snívajú davy muklov
zlomené nohy a rebrá sú im odznakom
dosiahnutia niečoho čo videli len v telke
my sa len smejeme, načo to hrdinstvo
dobrý boj nie je pekný, obyčajné svinstvo.
Utriasli sa dni, monotónnosť každodenných povinností
tlačí na myseľ vytvára nové svety
hudba je v najlepšom období, preniká do kostí
množia sa každodenné udalosti malosti
Vŕši sa konope, pridáva sa tanec
extáza svätých bytostí, vykúpenie z nudy
šalvia odokrýva starobylú pieseň
prečo sú zakázané dary zeme
Lode vikingov sa priplavili k brehu
zástupy tvárí, generácie mudrcov
čo odovzdali pravú vieru v niečo viac
lemujú v dvoch radoch prastarú cestu
ako z oblakov stvorené veľké lode
plachetnice čo plávajú cez oceán
vzývajú svety budúcnosti
poskytnuté tušenie ďalších skorých rán
a smiech zakryje hrôzu reality
fragmentácia skutočnosti, tichý spev
donekonečna opakovaná melódia
vyšších vrstiev, tu nábrežie, tu vysoké kláštory
temné lesy, hvozdy plné divokej vône
usmievajú sa na teba zomretí duchom
že poznanie si dostal v podobe modrého kvetu
odtiahnuté závoje krehkej reality
pôvodný pohyb mysle, nesmierny zdroj
netušené hranice sa rozplývajú.
V boha dúfaš a v boha veríš
Boha sa bojíš a pozoruješ
ako kňazi padajú, ako sa rúhajú veriaci
no väčší strach máš z toho, že Boh už nie je
opustil ľudstvo ak aj kedy exitoval
nechutné mravenisko túžob a chamtivosti
Kto ma vyslobodí z ilúzie reality
kto nasmeruje na správnu cestu
kto to dokáže slovom, činmi
v dnešnej dobe nikto už neostal
spoločnosť sa vyvinula a pokrivila
do väčšieho extrému je hnané ľudské stádo
trhané putami emócií a neustálym tokom
reklám, konzumu, falošných nádejí
a podliakov, klamstiev a pretvárky
načo chcú byť známi medzi ľuďmi
myslia si že ich prehnitý život
sa tým nejak očistí, že im každý odpustí
no keď sa ukáže tá nechutná špina
bažina, kosti cez ktoré prešli svoju cestu
takmer každý musí pochopiť s čím má tú česť
ľudia bez škurpulí a bez morálky
urobia všetko pre zisk a luxusný život
namiesto toho aby tvrdo pracovali
poctivou prácou sa už dnes aj tak neuživíš.
/
Realita bije na tvár, na šiju, na údy
tá hnusná mrcha, stále viac dobiedza
chce ťa prebudiť, viesť a súdiť
skúšať a hrať sa ako mačka s myšou
chce ťa oslobodiť, nech si voľný ako let draka
chce ťa zotročiť aby si musel makať
nesmierne duchovné úsilie museli vynaložiť všetci
v tejto troske skutočnosti, výseku bytia
v ktorom sa narodíš, rastieš a prinesieš plody
v tomto poradí a nie ako iní
čo odhnijú a zomrú ešte skôr ako sa ich čas nakloní
Pnutie ťažňov na lodi života
divoké vetry, zamračené, slnko sa skrylo
studená slaná voda, kozmický zázrak
v tekutom skupenstve len na tejto planéte
toho čo potrebuješ k životu málo je
no ani to sa ti niekedy nedostane
Snežné sane, ktoré ťahajú psi
vietor a mráz ti fúka pod šaty
ani hrubý kabát snov a prosieb
nedokáže zastaviť štípajúci chlad opravdivosti
nie si tu vítaný, vo svete omamných vôní
nie si tu na to aby si si oddýchol
bude sa do teba navážať a trestať ťa dovtedy
aby si potupnému osudu unikol
bude ťa zhadzovať a ty budeš padať
odrieš si kolená, rozbiješ hubu
bo by si pochopil koleso šťasteny
láme kosti tomuto zbedačenému ľudu
a vyjdú iba tí najlepší, pokorní ľudia zajtrajška
všetkých to zmetie, tí čo nepochopia
zhnijú v base, ostanú v pekle
no aj tam je nádej na záchranu
posledných pár pokorných, ktorí rozbijú stranu
ako mole chcú zožrať všetko, tí čo sú pri moci
pritom mali by pracovať nezištne na pomoc ľudu
no dneska je skúšaný kto i len trochu odbočí
od všeobecného zla, stonania v predpeklí
ak chceš byť dobrým človekom, niekto ťa zastrelí
stále si skúšaný synmi pekla
smejú sa na tebe, keď ich démon opantal
zakryl im mysle a pochodujú do rytmu
démonické, svetské a nebeské je spojené
nedá sa rozdeliť a povzniesť sa nad to
jeden prúd, jedno svetlo, nie je tu miesta
málo je priestoru, dusia sa všetci
skáču tu cez seba, šliapu si na telá
čo ležia všade vôkol, nikto ich nevie oživiť
vdýchnuť im nový život, postaviť na nohy
a prikázať im kráčať, ak aj tak len dočasne
ľudia zas padnú do tej istej kaluže
horšie ako malé deti, plazia sa po zemi
nevychovateľní, čo stratili smer
primitívne opice, ktoré nedozreli mentálne
na pochopenie tajomstiev, snáď aspoň
na pochopenie základných životných nutností
inak si nikam nedostaneme bez pevnej ruky práva
zákon je vo mne, no čo mi iné ostáva
keď zákon nie je v ostatných ani len vo svete
všade samá neprávosť, utláčanie, vykorisťovanie
na toto sa pozerať a nerobiť nič
naopak hovieť si vo svojich nerestiach
prilievať olej do ohňa každým dňom
a démonicky sa smiať nad svojou mocou
veľmi smutné je to čo sa deje
nik nevie cestu von z tohto pekla
tí čo sa chvália objavili predpeklie
očistec duše priamo v tomto živote.
/
Trasú sa nebesia, trasie sa celý svet
kozmos sa otriasa mojou prosbou
keď vzývam Boha, najvyššieho
nikoho nad ním niet, keď skláňam sa pod tiažou
dosažiteľného, hranice posúva všemohúci
hranice pochopiteľného, čo môže dosiahnuť
človek v tiesni, človek najmenší zo stvoreného
v obrovskom mori príležitostí, kozmu toxického
či môže človek vystúpiť za vesmír
uvidieť čo bolo pred ním
premostiť apatiu každodenného
dotknúť sa planét, univerza strašidelného
terror neznámeho za hranicami poznania
uvidieť ducha všemohúceho
Otca Stvorenia.

Leave a Reply